Život a dielo Ignáca z Loyoly, zakladateľa jezuitského rádu. O jezuitoch, teda Tovarišstve Ježišovom bolo napísaných množstvo stránok, faktografické knihy i nenávistné pamflety, skreslené aj prikrášlené správy, klebety i oslavy rádu, ktorý viac ako štyri storočia dokázal vzbudzovať v ľuďoch nadšenie i rozhorčenie. Jezuiti formovali európske dejiny, dobývali Čínu a Japonsko pre kresťanstvo, založili ideálny štát v Južnej Amerike, boli neodmysliteľnou súčasťou panovníckych dvorov i astronomických observatórií, zúčastňovali sa všetkých teologických, filozofických, prírodovedeckých, politických i literárnych diskusií. Na začiatku tohto rádu s takou dobrodružnou históriou stojí legendárna postava jeho zakladateľa Ignáca z Loyoly.

„Moje obrazy predstavujú spoločenstvo ľudí okolo mňa. Tak naveky som si hútala, keď som maľovala ľudí: Vy ste moja družina,“ – hovorí Mária Vargová (1954) z Kovačice, ktorá maľuje idylické zábery dedinského života, najradšej pastorále, poéziu, pokoj a súlad. Na Vargovej obrazoch len výnimočne nájdete statické postavy, všetci sú v pohybe, ľudia tancujú, kone cválajú...

Padinský rodák Ján Bačúr (1937) maľuje Padinu takú, ako ju poznal kedysi, starú dedinskú školu, krčmu i kostol. K tomu portréty skutočných ľudí, čo je téma, ktorá sa v insitnej tvorbe objavuje iba zriedka. Ján Bačúr nie je len výtvarný kronikár, ale aj písomný, do špeciálnej kroniky zaznamenáva všetko, čo súvisí s tunajšími insitými umelcami. V desiatkach zviazaných ročníkov sa nájdu pozvánky na výstavy, katalógy, fotografie z vernisáží, výstrižky z novín. Všetko je starostlivo zaznamenané, nič nechýba, nič sa nemôže stratiť, vzácny materiál pre budúcich teoretikov výtvarného umenia, ktorí budú skúmať jedinečný fenomén zrodu naivného umenia v Padine i Kovačici.

„Koľko obrazov som namaľovala, neviem presne. Nie málo, nie veľa, za všetky tie roky hádam štyristo,“ – hovorí Katarína Karlečíková – Severínyová (1937). Už ako pätnásťročná maľovala s Martinom Jonášom a s ďalšími z prvej generácie kovačických maliarov. Absolvovala aj krátky kurz maľby a sochárstva v Šumatovačkej škole v Belehrade. Prvú samostatnú výstavu mala v roku 1969, za členku Galérie insitného umenia ju prijali roku 1981.

Ján Strakúšek (1926) sa vyučil za murára a postupne sa vypracoval až na riaditeľa stavebného podniku. Do dôchodku šiel roku 1986. Po prvýkrát vystavoval na októbrovej výstave v Kovačici roku 1954. Namaľoval okolo tristo obrazov, ktoré sa nesú väčšinou v teplých tlmených tónoch. Ako jeden z mála insitných maliarov maľuje realistické portréty, aj figúry na jeho obrazoch majú každá svoju chrakteristickú tvár.