PhDr. Tünde Lengyelová, CSc., vedúca oddelenia raného novoveku v Historickom ústave SAV. Nemusíte sa zaujímať o vedecký výskum našich dejín a aj tak ste sa s jej menom určite stretli. Známou sa stala predovšetkým tým, že na základe štúdia archívnych dokumentov spochybnila ľudovú legendu o grófke Alžbete Bátoriovej, krvavej vražedkyni, ktorá beštiálne umučila stovky mladých žien a dievčat. Namiesto nej postavila obraz ženy z najvyšších kruhov, ktorá sa kvôli majetku sama stala obeťou vykonštruovaného procesu.

Marija Hlavati-Krišan (1975) dostala základy maliarstva od Jána Husárika. Maľuje snové krajinky v rôznych ročných obdobiach, slnečnice a tekvice, obrazy inšpirované vlastným životom. K maľovaniu v zrelom veku priviedla aj svoju mamu Mariju Hlavati staršiu.

Ján Žolnaj (1953) nedávno dokončil sériu pastelov na tému dvanástich slovenských ľudových piesní. Je presvedčený, že zmyslom insitnej tvorby je maľovať, aby ostalo zaznamenané to, čo sa už z dedinského života vytráca: „Aby naši vnuci a pravnuci poznali, akí boli ich predkovia. Aby sme im zanechali posolstvo o tom, ako tu kedysi žili ľudia, ako pracovali, aké kroje nosili, aké zvyky a hodnoty uznávali.“

Jozef Haviar (1956) žije a tvorí v Kovačici. Povolaním je mechanik. Maľovaniu sa ako koníčku venuje najmä v zime, keď niet práce na poli a v dielni. Znázorňuje život na dedine, ako si ho pamätá z detstva a rozprávania starého otca, ťažkú prácu panónskeho sedliaka, ale aj pokoj a radosť na vidieku.

Ján Glózik (1957), naivný maliar z Kovačice, hovorí: „My, insitní maliari, vraciame ľudí domov, do detstva, do minulosti, na dedinu, kde je pokoj a žije sa ešte v súlade s prírodou. Moji predkovia prišli kedysi na Dolnú zem z dediny, ktorá sa teraz volá Gregorova Vieska a je v okrese Lučenec. Máme tam priateľov a dobré vzťahy, Slováci nám naveky vychádzali a vychádzajú v ústrety.“