Ako jedenásť-dvanásťročný som zašiel na psychiatriu a povedal: - Nenávidím svou mamu, pomôžte mi! Otestovali mi nejaké kvocienty, že sú nadpriemerné, že som v poriadku a že mám športovať.

Tým som pre seba uzavrel kapitolu, v ktorej som očakával pomoc od niekoho iného.

 

Život je len taký záblesk, prikrátky na to, aby sme obsiahli pochopenie toho, čo jediné má zmysel. Preto si človek vymyslel inkarnáciu. Potrebujeme viac zábleskov. Považujem sa za staršieho človeka, ktorý tu už bol viackrát.

Každý má svoju cestu a svoju jedinečnú úlohu v každom zo svojich životov. Tá moja terajšia je o hľadaní sexuality, o postavení dnešného muža a dnešnej ženy.

Na začiatku je kratulinký prepletenec: tento otec, táto mama, celý svet pre malého človiečika. Odkedy si pamätám, protestoval som proti zdeformovanému modelu súčasnej rodiny. Pre mamu museli byť moje výstupy voči nej po odchode otca utrpením. Sama bola obeťou. Systému i svojej nevedomosti.

Rodinu som vlastne nepoznal. Len trosky ľudských zoskupení. Ani stopy po takom dôležitom cite, akým je láska. Moje detstvo bolo typickým detstvom tunajších detí, otec alkoholik, trpiaca, tvrdo pracujúca žena, neuspokojená a neschopná dať najavo svoju ženskosť.

Narodil som sa ako siedmy v poradí, šiesti súrodenci predo mnou umreli ešte pred alebo krátko po narodení. Ani tí mŕtvi nie sú svedectvom láskyplného rodinného zázemia, len zneužívania základnej životnej energie na tej najprimitívnejšej - sexuálnej úrovni.

Ostal mi len starší brat z otcovho prvého manželstva. Jeho mama umrela, keď mal dva roky. A on dodnes žije svoj život zlostný, s rozbitým vzťahom k ženám. To isté sa opakuje aj v jeho synoch. Namiesto života vegetuje pred televízorom, sám s prepínačom v ruke. Čokoľvek poviem, nevníma. Nanajvýš mi odpovie: - Ty si snáď z Marsu.

Dávam radšej prednosť tomu, aby sme sa stýkali čo najmenej. Kdekoľvek sa ho dotknem, je v ňom samá bolesť. Preto udiera všade naokolo.

x x x x x

Prvá láska sa objavila veľmi skoro. Tajný obdiv patril takému tomu pubertálnemu ideálu ženy, čosi nežné, jemné, čo určite nereprezentovala moja mama. Môj vnútorný svet zmietaný neznámymi citmi objekt mojich túžob nezaujímal. Odmietla ma.

Sex ustúpil do úzadia. Prioritu dostalo čosi iné. Hudba. Prišiel beat, najskôr ako neumelá napodobenina angličtiny, ako prví sme začínali so slovenčinou. Stal som sa manažérom beatovej kapely. Keď prišli ruské vojská, bol som s kapelou legálne v Mexiku. Takže som neutiekol, len som sa nevrátil.

Keď kapelu rozhádali dievčatá, ktoré k nej patrili, prestal som veriť na vzťahy so ženami. Odišiel som a zamiloval sa do Artura.

S celou tou putňou skúseností, s tým, čo sa mi stalo s mamou a s prvými láskami, som našiel takéto riešenie. Ale nesedelo mi. Zaškatuľkoval som sa ako homosexuál, no žiaden vzťah s mužom nenapĺňal prázdno, ktoré som tak intenzívne pociťoval.

A navyše, nedokázal som si predstaviť, ako sa s touto nálepkou vraciam na Slovensko.

x x x x x

Žil som v USA, túlal sa, hral v divadle, fajčil marihuanu. Ponúkala úžasnú úľavu mysli, ktorá si nevedela dať rady so svetom. Odvtedy mám pochopenie pre každého, kto podľahne droge. Všetci sme za neho zodpovední, za každého narkomana, ktorý hľadal priateľstvo, lásku, blízkosť iného človeka, a našiel iba drogu.

Predovšetkým ženy sú zodpovedné, ani nevedia, ako veľmi. Nepatrím do žiadnej sekty, dnes už nepatrím nikam, no našiel som slová, ktoré rezonujú so všetkým, čo som zažil.

Sú tvrdé, tie slová. Najmä na ženy. Hovorí sa tam, že muž sa stal otrokom svojmu rozumu, ale žena zahodila omnoho viac. Vyzbrojená najväčšou jemnosťou citov, mala vytvoriť most k raju pre ľudí. Ona predovšetkým je zodpovedná za potomstvo. Tým aj za celé ľudstvo. Najsilnejšia je pri vytváraní domova. Nie vo verejnom živote. Z tichého domova ovplyvňuje všetko. Len vtedy je skutočne ženskou, len vtedy bez slova, zdôrazňujem - bez slova!, vychováva muža, ktorý je potom schopný hoci aj dobyť nebesá, ak je podporovaný týmto tichým pôsobením. Taký muž sa bude snažiť ochraňovať pravú ženskosť, a to ochotne a s radosťou, len čo ju spozná.

Keby som to bol vedel už vtedy, nemusela moja mladosť odísť takým deformovaným spôsobom. Ale možno sme to všetko v minulých životoch vedeli, len na to zabúdame, a cez nové mamy, ženy, milenky sa znovu dostávame k tomuto poznaniu.

x x x x x

Ja viem, môžete namietať, že aj ženy sú obete. Že muži by im ich údel mali uľahčovať.

Nesúhlasím, nie sme rovnakými obeťami. Lebo tú moc, tú jemnú schopnosť citu, ktorú má v sebe žena, muž nemá. Len ona ju môže v sebe objaviť.

A kam smeruje dnešná žena? Chce byť ministerkou a muž aby doma utieral riady. Chce, aby si muž uchoval penis a pritom plnil rolu ženy.

x x x x x

Kde sa dnes ešte dá u ženy nájsť pravý stud, keď si dievčatá trhajú nohavice, odhaľujú telá na ulici? Vidíte vo mne prehnaného moralistu, ktorý si takýmto spôsobom zľahčuje svoju perverznosť? Viďte vo mne radšej snahu dostať ženskosť znovu na svetlo. Stud je koreň, rifle sú posledný výhonok, a my sa musíme dostať ku koreňom. Pamätám si, keď som robil umelecké fotografie a potrebovali sme vyzdvihnúť ženskosť modeliek, vinul som okolo nich plachty ako antické rúcha. Nie obtiahnuté rifle zdôrazňujúce genitálie. Klasické antické rúcha.

Hovoríte, že príliš útočím na ženy?  Že sa zdravej sexualite stratili všetci, muži i ženy a že naprávať musia jedni i druhé? Nie fifty-fifty, nie každý svoju polovicu investovanú do vzťahu, ale každý svojich sto percent? Že sa vyliečime, len keď naučíme pravej láske toho muža a tú ženu, ktorých každý z nás nosí vo svojom vnútri? Že len keď si oni dvaja budú rozumieť, zlepšia sa aj naše skutočné vzťahy? A že u nikoho nenájdeme lásku, ak ju nenájdeme v sebe? Že naše vzťahy, práve tie, ktoré tak bolia, iba zrkadlia, ako bezcitne a odmietavo sa vo svojom vnútri správame sami k sebe?

Pekne povedané. Ale byť obhajcom obžalovanej, to nás len pozastaví na ceste za skutočným uzdravením. Viem, že ženy budú hrať na inú strunu: ak sa zmenia muži, zmeníme sa aj my. A v ich každodennom živote sa budú naďalej usilovať o to isté - o sex, peniaze, moc.

x x x x x

Mama umrela pred desiatimi rokmi. Našťastie rýchlo, tak, ako si to všetci želáme. Viem, že by som jej mal odpustiť ten deficit lásky, mal by som odpustiť aj sebe - to, ako agresívne som sa k nej správal a ako som nevyrovnanosť nášho vzťahu vnášal do vzťahov s inými ženami. Ale čo sa toho odpustenia týka...

Po návrate som sa staral o maminu sestru, ktorá celý osemdesiatpäťročný život prežila sama. Snažil som sa byť k nej čo najláskavejší, ale počúvať stále dookola všetky tie slová, ktoré mi zničili detstvo, znovu prežívať utrpenie nemilovaného chalana... No, chcelo to obrovskú sebakontrolu. Možnože žila o nejaký ten rôčik dlhšie, ale neporozumeli sme si. Napriek tomu som bol stále  pri nej, až do konca. Po prvýkrát som videl umierať človeka. Teraz navštevujem jej priateľku v dome opatrovateľskej služby. Poplačeme si, zasmejeme sa, ona má kúsok jemnejšej ženskosti v sebe.

To sú tie náhradné mamy, prostredníctvom ktorých som splácal dlh. Lebo s tou mojou to určite ešte nemám doriešené.

Vidieť to aj na vzťahu žien ku mne. Snažia sa byť milé, ale nakoniec sa vždy odvrátia, akoby mali strach, radšej sa mi vyhnú.

Odpustiť. Bolo by to fajn, teraz mame odpustiť, ja by som to aj desaťkrát podpísal, že odpúšťam. Keby to išlo len tak, jednoducho sa rozumom rozhodnúť, odpustiť a hotovo. Tu ide o karmické záležitosti. Čo dokážem, to splácam vzťahom k tej panej v starobinci. A sú veci, ktoré neviem, čo s nimi...

Už len tie jej návštevy u mňa... Stále chcela, aby som jej hovoril, ako veľmi ju mám rád. Tak som ju zobral po obchodoch, že jej kúpim norkový kožuch. A ona chcela plyšový kabátik. Vyzeráš v tom ako ruská emigrantka, presviedčal som ju. Nepopustila. Nevedela si seba predstaviť v tej norke.

Ja som ja a ty si ty. Ja tu nie som na to, aby som spĺňal tvoje predstavy o mne, a tu nie si na to, aby si spĺňal moje. Ale keď sa v nich náhodou stretneme, môže to byť krásne. To som mal dlho vyvesené v svojom byte. Keď prišla mama, vždy priniesla so sebou jej svet, východ, detstvo, s jej požiadavkami a názormi na to, čo je dobré a čo je zlé.

Už len také otvorenie sa matke, že sa cítite byť homosexuál. Padla hneď do sĺz, že ani ona nedokázala vytvoriť fungujúcu rodinu, ani syn ju nebude mať. Dvanásť rokov som chodil na psychoterapiu, k najlepším - a  najdrahším - špecialistom: zmeňte moju nálepku, aby mama bola spokojná. Celých dvanásť rokov som zarábal na rôzne terapie a myslel som si, že som na najlepšej ceste vyskúmať, čo sa so mnou deje a či by som na želanie mojej mamy nemohol byť heterosexuál. Prečo nechceš byť homosexuál? Akceptuj, že si!, presviedčali ma títo špecialisti. Ja si však myslím, že to celé je o inom. Že v mojich vzťahoch s chlapcami nešlo o napodobeninu muž-žena, skôr som hľadal to, čo mi od detstva tak veľmi chýbalo. Lásku medzi otcom a synom. Akoby som si stále potreboval jatriť rany, znovu a znovu pretrpieť, aké to bolo, keď ma opustil vlastný otec. Nechcel som byť milovaný mužom, ale otcom. Túžil som byť s ním, cítiť, že má o mňa záujem, že ma má rád a záleží mu na tom, ako sa mi darí.

x x x x x

Návrat do Európy znamenal prácu na letisku, život v lietadlách, otvorenú bránu do sveta. To bol môj život v sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov. Až po Osha. Kratší by bol zoznam veľkomiest, kde  som nebol, ako tých, ktoré poznám. Trikrát za sebou Rio, New York, Johanesburg, týždeň v Sydney... Sloboda, luxus, krátke stretnutia, letmé lásky. Cítite sa ako človek, ktorý čosi dosiahol. I keď sa z času na čas ozvalo akési  prázdno v duši.

Až pokým som u šéfa náhodou neobjavil knihu od nejakého Rajneesha. Korene a krídla sa menovala. Bolo to ako blesk z jasného neba. Presne toto som chcel od psychoterapie a ona mi to nedokázala dať.

V priebehu týždňa som sa stal sánjasínom, Oshovým žiakom, chodil som do práce, a našťastie mi to akceptovali, výlučne v odtieňoch červenej farby ako mních, na krku som nosil jeho portrét. Potom som žil štyri roky v Oshovej komúne, mala prosperujúcu stavebnú firmu a dve známe vegetariánske reštaurácie. Viedol som kníhkupectvo, zásielkovú službu, dohliadal na ubytovanie, bol som čašník, remeselník, všetko, čo bolo treba.

S letenkami vďaka zamestnaniu na letisku nebol problém. Keď som po prvýkrát prišiel do Oregonu, kde mali Oshovi stúpenci komúnu na obrovskej ploche sto dvadsaťšesť kilometrov štvorcových, mal som nevýslovný pocit šťastia. Čosi ako, že som konečne tam, kde patrím. Celý ten tlak spodnej čakry prestal, energia sa preniesla do duchovného cítenia. Deficit lásky sa naplnil, to už nebolo len telesno, ale zmysel života, čosi, z čoho možno stále brať šťavu. Konečne som bol naozaj akceptovaný taký, aký som bol, a nie aký by som mal byť. Už to neboli frázy, ale skutočnosť.

Na toto som dodnes alergický, keď vidím to očakávanie od žien, že sa zmením a potom sa môžeme mať radi. Táto choroba - prijať druhého, len keď sa zmení podľa našich predstáv - stále pretrváva.

O Oshovi sme v Oregone takmer ani nevedeli, mal vtedy mlčanlivé obdobie. Ale atmosféra komúny ma fascinovala. Taký idealizovaný raj. Ak funguje rodina, komúna nie je potrebná. Ale ako alternatíva nefunkčnej rodiny je komúna veľmi dobrá. Záchytná stanica s hojivými účinkami. A je to aj kvalitné odvyknutie si od egoizmu. Môžete mať malé egoistické vecičky, ale celý čas pracujete pre spoločný cieľ, idete rovnakým smerom. Či to nie je proti rozvoju individuality? Nie, tu sa môžete dohodnúť, tu individualita kvitne. Keď už nechcem variť, idem do tanečnej spoločnosti, ktorá robí programy pre ostatných. Komúna je pre mňa osobne najšťastnejším obdobím života. Tam som nehľadal kŕčovito priateľstvo, tam proste bolo.

Možno tento menej telesný a viac duchovný prístup ma zachránil pred AIDS. Tých, ktorí nepočúvali, nie. Na Oshov príkaz sa v komúnach už od roku 1983 používali kondómy. Zo začiatku sa každý smial, keď sme začínali s hygienou až prehnanou, gumenými rukavicami sme čistili toalety a podobne. Ale Osho mal pravdu.

Ale aj keď boli v Oshovej komúne dobré prvky, vývoj ukázal, že tento systém nepodporí zmenu smerovania ľudstva. Osho robil vtedy taký experiment, že dal riadenie do rúk ženám, komúny viedli "mamičky". A čo sa stalo? Skrachoval. Mozno poznáte tú historku, keď ho zradila sekretárka Sheela. Naháňali sme ju až vo Švajčiarsku, striehli na ňu pred bankami, šlo o milióny dolárov. Mal som vtedy blízko k Oshovi, lebo moja vtedajšia partnerka, s ktorou ma dala dohromady láska k Pravde, k Ceste, bola tiež jeho sekretárkou, i keď s menším vplyvom, ako mala Sheela.

Komúny sa rozpadli, Osho  všetky zrušil, nechal iba centrá, kde sa dalo na čas prísť, absolvovať skupinu, zapartnerovať si. Keď Osha vyhostili z 21 krajín kvôli podozreniu z migračných, daňových a iných podvodov, ale hlavne zo strachu politikov pred jeho rečami proti vláde a moci, usadil sa v Púne, vo svojom obnovenom indickom ášráme. Už to nebol raj, v ktorom sa dalo žiť, ako dlho chceš. Vonku sme zarábali a tu tvrdo platili. Výber bol bohatý, každý našiel, čo chcel - súfijské tance, rómske tance, keramika, maľovanie, hranie na píšťalke, tantrické skupiny, sex. Okolo ášrámu vznikol tvrdý biznis, prichádzali sem ľudia z celého sveta, ktorí doma citovo živorili. Tu zažívali  energiu, ilúziu lásky. Zvrhlo sa to na duchovný sex-turizmus. Ešte za Oshovho života, i keď on už bol veľmi chorľavý a viedli to iní, ale najmä po jeho smrti. Osho to už mal skončené s telom, cukrovka, chrbtica, srdce, lekári ho síce mohli udržiavať pri živote, ale rozhodol sa sám odísť. A odišiel.

Štyri roky pred Oshovou smrťou som stretol v Indii môjho súfijského učiteľa Majeeda. On mi otvoril oči, keď povedal, že to, čo sa v ášráme deje so sexualitou, nikam nevedie. že je to duchovný bordel, lunapark so všetkými tými kúpaliskami, vibrátormi, recepciami, zábavou, zábavou, zábavou. Že sa Osho mýlil, keď si myslel, že ľudí pritiahne za slobodným sexom a všetko ostatné pochopia. Aj keď som Osha miloval a vďačím mu za najkrajšie roky života, pochopil som, že východiskom nie je  výmena partnerov, vyhľadávanie citových zážitkov s novými ľuďmi ani zabávanie si maľovaním. Techniky sú skrátka nanič, pokým tam nie je dôvera a ten plamienok, ktorý nás spája so všetkým. A to majú len praví duchovní ľudia.

Aj mňa k Oshovi pritiahla moja neusporiadaná sexualita. Nie jeho názory. Odkedy som si to priznal, už o tom toľko nešpekulujem. Predtým mi záležalo na imidži, teraz ma už neruší, ak to vás ruší.

Prestal som používať aj meno, ktoré som dostal osobne od Osha. Potom sa už mená dávali automaticky z počítača, jednoducho industriálne duchovno. Po Oshovej smrti mnohí moji osobní priatelia ášrám opustili. Aj moja žena sa vrátila do Ameriky. Odišli mnohí, ktorí hlboko načreli do duchovna, hoci tam investovali milióny dolárov. Množila sa korupcia, krádeže, mizli počítače a vybavenie.

Aj keď som si v Indii budoval byt, v ktorom som chcel žiť dokonca až do smrti, opustil som ho a vrátil sa do Európy. Opäť som lietal do celého sveta. A opäť som sa zamiloval do chalana. Robil som dynamické meditácie a on plakal pri katarzii. Vlastne ani neviem, ako vyzeral, ale ten vek a tá energia... Bola to láska, nie sex. Hovorili sme si, že sme bratia, takú bratskú lásku som od svojho brata nikdy necítil, hoci tam je tiež trpiaci človek.

A potom ešte raz v Indii. V Majeedovej prítomnosti to vybuchlo. Bez sexu, ale koľko emócií, čo sa vo mne vtedy otvorilo. Bola to taká sila, že Majeed ukazoval svojej žene, pozri sa, túto silu musíš mať, aby si sa dostala k Bohu. A na milosť Božiu to teraz aj nechávam. Už žiadna psychoterapia.

Čo je to Boh? Na to neexistujú slová, len rôzne lešenia a poľutovaniahodné ľudské pokusy. Osho povedal: Keď ty nie si, je Boh. Ale to je zase len jedno lešenie.

x x x x x

Zrnko vyklíči samé, ale potrebuje vlhko, ženskosť. A kto k tomu má najbližšie? Vo svojej citlivosti zase len ženy. Ja som obetoval takmer celý život a prišiel som iba na toto.

Toto má veľa spoločného s pozitívnym životom. Majú ho v rukách ženy. Ak sa stavajú do rol podnikateliek rovných mužom, posilňujú v sebe len mužskú stránku. Ak je žena múdra, nebude v sebe rozvíjať mužský pól. Lebo ten potrebuje len k moci, konkurencii, nie však pre šťastie, ani pre lásku. Pri dnešnom stave ženskosti muž živorí. On si musí uvedomovať iné, napríklad že žene už tri dni nepovedal nežné slovo. Žena sa musí postarať o krásu, lásku. Áno, a potom príde muž so svalmi a postaví dom.

Sex sú vlastne základy domu. Dom bez základov neobstojí. Ale my nebývame v základoch. I keď dom na nich stojí. A kto zariadi, vytvorí domov? Tam opäť volám ženy, ženy, ženy. My, muži, chodíme okolo rôznych domovov, chvíľu si myslíme, že sme už nejaký našli a potom sme zase vyhodení. Ženy sú riaditeľky. A svet neladí.

Je to, hovorím, niekedy nedôstojne ťažké.