Doktor Jozef MICHÁLEK, riaditeľ Národného endokrinologického a diabetologického ústavu v Ľubochni sa dlhé roky venuje aj detskej diabetológii. V nasledujúcom rozhovore sme sa spolu s ním zamýšľali nad tým, prečo sa zvyšujú počty detí, ktorým diagnostikovali diabetes mellitus a aké sú možnosti medicíny pomôcť im.

 

- Záleží na tom, čo si zoberieme za hranicu detského veku. Ak je to 18 rokov, potom máme na Slovensku okolo 1 500 detských diabetikov. V poslednom období pribúda ročne až 120 prípadov. Ak roku 1980 bolo v bývalom Stredoslovenskom kraji len 13 diabetikov, dnes ich toľko eviduje jediná okresná ambulancia. Čo sa týka tzv. novorodeneckej cukrovky, tam ide o nízke počty. Sú to zvláštne typy cukrovky, geneticky podmienené, a treba zdôrazniť, že máme laboratóriá, ktoré sú schopné tieto typy cukrovky presne určiť. Sú to spoločné laboratóriá nášho ústavu a Ústavu experimentálnej endokrinológie v Bratislave. Všetci diabetológovia vedia o ich dostupnosti a aj o tom, ako sa na ne v prípade potreby napojiť. Čo však stúpa, to je počet detí, ktoré majú získanú cukrovku II. stupňa, predtým známu ako stareckú cukrovku. Súvisí to so stúpajúcim počtom obéznych detí a tento trend je alarmujúci. Navyše klesá vek, v ktorom sa cukrovka manifestuje. Pred dvadsiatimi rokmi boli diabetici v predškolskom veku raritou, dnes ich máme čím ďalej, tým viac. Podieľa sa na tom aj fakt, že ak sa kedysi skombinovala dedičná dispozícia na vznik cukrovky od otca i matky, tak sa zväčša tehotenstvo nepodarilo udržať. Dnes sa však už tieto deti rodia a cukrovka sa u nich prejaví veľmi skoro.

 

A ak za každým číslom v evidencii vidíme konkrétne dieťa...

 

... tak vidíme dieťa, ktoré si bude pichať inzulín podstatne dlhšie obdobie života, ako to bolo predtým. Veď keby sa tieto deti narodili pred rokom 1922, mali by po diagnostikovaní cukrovky vyhliadku nanajvýš na niekoľko mesiacov života. Zomierali veľmi rýchlo. Už krátko po tom, ako dostali cukrovku, sa u nich objavil taký rozvrat vnútorného prostredia, aký naši predkovia nevedeli zvládnuť. Vtedajšia medicína dokázala síce človeka na chvíľu rehydratovať, ale to základné -  znížiť mu vysokú hladinu cukru v krvi - nedokázala. Iste, diabetici sa zatiaľ dožívajú kratšieho veku v porovnaní so zvyškom populácie, ale treba si uvedomiť, že to sú ľudia, ktorí boli liečení ešte starými, menej účinnými metódami. Za posledných dvadsať rokov nastal zlatý vek diabetológie a vidíme to už na zdravotnom stave detí, ktoré dostali cukrovku v ostatných rokoch. Majú podstatne nižší výskyt komplikácií a u tehotných diabetičiek môžeme pri sledovaní hodnôt a adekvátnej liečbe doviesť tehotenstvo do úspešného konca. Dnes, keď má dieťa správnu životosprávu a darí sa mu udržiavať dobrú bilanciu hladiny krvného cukru, má šancu na dožitie sa takého istého veku ako jeho zdraví rovesníci. Na jednej strane je to síce nepríjemné ochorenie, ale na druhej strane sa práve kvôli nemu deti naučia od malička zdravo stravovať a žiť zdravým životným štýlom. Liečil som deti, ktoré vysoko presahovali inteligenčný štandard ich rodiny, a to len preto, lebo sa museli zaoberať cukrovkou. Také dieťa sa často stáva malým akademikom v danom probléme. Už sme spomínali, že deti s diabetom sa väčšinou dobre učia, lebo vedia, že sa musia učiť, ak sa chcú v živote uplatniť. Samozrejme, že sa im občas nechce - ako každému normálnemu človeku -, ale táto diagnóza ich učí premôcť sa. Stáva sa mierou toho, čo sme sami ochotní urobiť pre naše zdravie a pre zlepšenie nášho vlastného života.

 

 

PRVÉ PRÍZNAKY

 

 

Ako sa ohlasuje detský diabetes? Čo si majú rodičia na dieťati všímať, aké príznaky ich majú varovať? Dá sa zameniť s inou diagnózou, napríklad s astmou alebo vírusovou infekciou nosohltanu?

 

Ak dieťa neprospieva, to by mal zaznamenať lekár pre deti a dorast. Detský diabetes sa prejaví známymi búrlivými príznakmi, ako je časté močenie, časté pitie, chudnutie, rozvrat rovnováhy organizmu, nakoniec až ketoacidóza. Vôňa acetónu, ktorý cítiť z úst diabetika, je taká istá ako vôňa acetónovej farby, silná, čpavá, nezameníte si ju s ničím iným. Diabetes prvého typu sa nedá prehliadnuť.

Vírusová infekcia môže byť prítomná pri rozbehnutí cukrovky, ale nie je to pravidlo, a ak je prítomná, nemusí byť výrazná. Dieťa sa môže dva-tri dni horšie cítiť, bude slabšie, ten pocit celkovo rozlámaného tela všetci poznáme, ale nie je to priama príčina vzniku cukrovky. A najmä sa nedá vyliečením vírusovej infekcie zastaviť nastupujúca cukrovka, keď sa už proces rozbehol.

 

Ako dlho trvá, kým sa detský pacient dostane od objavenia prvých príznakov do štádia úplnej cukrovky, keď už pankreas nevyrába žiaden inzulín?

 

Tento proces je veľmi individuálny. Občas ide o pomaly postupujúci diabetes. Trvá niekoľko mesiacov, ba aj rok, keď zachytávame nepravidelnosti v hladine krvného cukru, ale stav ešte stále nespĺňa kritériá cukrovky. V tejto fáze nám neostáva nič iné, len častejšie kontroly malého pacienta, aby sme zachytili, že už prechádza do štádia rozvinutej choroby. Niekedy po začatí inzulínovej liečby vzniká pomerne rýchlo, a to v priebehu niekoľkých dní, tzv. postiniciálna remisia. Keďže sme začali dodávať telu inzulín, zvyškové bunky pankreasu produkujúce inzulín ešte z posledných síl zafungujú. Niekedy dochádza dokonca k stavom, že musíme inzulín na krátky čas vynechať, lebo pankreas sa zmobilizuje až do takej miery. Žiaľ, nádej, že sa stav vráti opäť k normálu, je falošná. Rodičia musia vedieť, že tento stav je vždy len dočasný. Niekedy trvá mesiac, niekedy niekoľko mesiacov. Čím lepšie dieťa dodržiava životosprávu, tým je fáza remisie dlhšia – ale jedného dňa sa skončí a máme tu dieťa s diagnózou cukrovky.

 

Aj tu sa objavuje ako prvá otázka: prečo práve my, prečo práve naše dieťa, naša rodina...?

 

Hovorí sa, že 21. storočie bude storočím autoimunity, teda chorôb, ktoré súvisia s nesprávne fungujúcim imunitným systémom, ktorý sa obráti proti svojmu nositeľovi. Podieľa sa na tom mnoho vecí. Možno je to daň nášmu nezdravému životnému štýlu, možno platíme za to, že vďaka možnostiam modernej medicíny prenášame chorobami poškodený genetický materiál. V štyridsiatych rokoch nastala doba antibiotík a infekty, ktoré predtým bežným spôsobom kreovali imunitný systém, zrazu dostali silného nepriateľa a nestihli si plniť túto úlohu. K tomu ešte treba pripočítať problémy vyplývajúce z poškodeného životného prostredia, nedostatku pohybu a dostatku stravy, čím nám vznikol komplex príčin, ktorý sa podieľa na tom, že imunitný systém človeka sa občas otočí proti nemu.

Keby sme vedeli, prečo sa to jednému dieťaťu stane a inému nie, mali by sme zásluhy na desať „nobeloviek“. Práve na toto sa rodičia veľmi často pýtajú. Keď prvý raz počujú od lekára, že ich dieťa má cukrovku, namietajú, že to nie je možné, veď majú štyri deti, tie tri boli stále chorľavé a toto, ktoré hádam nikdy ani neprechladlo, má zrazu cukrovku? Logicky! Ono má takú silnú obranyschopnosť, že sa nakoniec obrátila proti nemu. Ako keby ste si kúpili psa, aby vás strážil, a on vás pohryzie.

 

 

CHCE TO LEN PRAX, NIČ INÉ

 

 

Často sa s chorobou skôr zmieri dieťa ako rodičia. Niekedy práve rodičom trvá dlhšie, kým diagnózu prijmú a naučia sa s tým žiť. Mnohí majú tendenciu uprednostňovať choré dieťa pred súrodencami a to mu paradoxne robí z choroby niečo, čím ostatných zaťažuje. Ako má teda reagovať rodina?

 

Pozitívne myslenie vo všeobecnosti pomáha pri každej chorobe a pri cukrovke je zvlášť dôležité. Ak sú rodičia na tom psychicky horšie ako dieťa, ak ho budú deptať súcitom a napĺňať bezvýchodiskovosťou, nemôžu čakať, že bude spolupracovať. K dieťaťu diabetikovi musíme pristupovať opatrne aj vtedy, keď javí poruchy v správaní z hľadiska cukrovky, pretože je to dieťa, ktorého psychika sa od škôlky po pubertu kreuje, je to niečo, čo postupne dozrieva. Nemôžeme žiadať, aby päťročné alebo sedemročné dieťa malo vyšší stupeň uvedomelej disciplíny ako jeho rovesníci. Určite bude robiť chyby, ale na chybách sa človek učí. Je to systém popálenia sa na plameni sviečky alebo prípad rozbitého kolena. Tá bolesť a skúsenosť ho potom už varuje.

Som za to, aby sa dieťa nevydeľovalo z rodinného milieu, naopak, treba zmeniť rodinné milieu na obraz toho dieťaťa. Skutočne moderná diabetická diéta je racionálna strava. Ak prejde celá família na systém diabetickej racionálnej stravy, bude to na prospech všetkých jej členov. Najmä v rodine, kde sa vyskytol diabetes aj preto, lebo má vyššiu genetickú predispozíciu. Takže žiadne slzavé údolie po stanovení tejto diagnózy u dieťaťa, lebo panika nikdy k ničomu neviedla. Rodičia sú ako kapitán a prvý dôstojník na lodi. To, že prišla búrka, nie je dôvod na to, aby sa vzdali, naopak, musia začať konať, aby doviedli loď do bezpečného prístavu.

Ide o strach z neznámeho, celkom pochopiteľný strach. Rodič sa musí čo najrýchlejšie zorientovať v tom, ako žiť s touto chorobou a ako viesť svoje dieťa. Takže nejde len o to, aby vedel dostať dieťa zo stavu bezvedomia pri vysokej alebo častejšie nízkej glykémii, ale hlavne o to, aby vedel predchádzať vzniku takýchto rozkolísaných stavov. Taký rodič sa podobá novopečenému vodičovi na ceste - aj ten zviera volant a hlavou mu lieta predstava všetkých možných krízových situácií, aké by mohli nastať, akonáhle však naberie skúsenosti, už šoféruje rutinne, a keď aj náhodou naozaj nastane krízová situácia, zvládne ju s chladnou hlavou, lebo vie, čo má robiť. To všetko chce iba prax, nič iné. Ak je rodič pokojný, prenáša pokoj aj na dieťa.

 

Rodičia sa boja hlavne toho, že ich dieťa si musí pichať inzulín, vidia za tým tú ihlu. A boja sa aj možných komplikácií...

 

Na upokojenie rodičov môžem povedať, že bolo urobených nemálo psychologických štúdií, ktoré ukázali, že dieťa sa na túto pravidelnú súčasť programu dobre adaptuje. Aj malé deti spolupracujú, keď zistia, že ich to potom menej bolí. Moderné tenké atraumatické ihly a odberové pomôcky sú už tak dobre vyvinuté, že bolestivosť vpichu je minimálna. Bežné sú situácie, že si dieťa, ktoré má cukrovku už určitý čas, nechá odobrať krv alebo podať inzulín bez toho, aby prerušilo hru s hračkami.

Každé dieťa s cukrovkou by malo raz ročne absolvovať vyšetrenie tzv. mikroalbuminúrie, ktoré lekára upozorní na začínajúce poškodenie obličiek. Na vyšetrenie by malo prísť dobre kompenzované dieťa, pretože ak príde po zvýšenej fyzickej námahe alebo pri výkyvoch glykémií, je vyššia pravdepodobnosť, že sa zistia dočasne zlé hodnoty. Lekár malého pacienta zbytočne odporučí na niekoľko ďalších vyšetrení a po ich náročnom absolvovaní sa zistí, že prvé vyšetrenie zrejme nebolo urobené za štandardných podmienok. No ak vyšetrenie potvrdí, že obličky už nie sú úplne v poriadku, treba bezpodmienečne sprísniť diétu aj liečbu inzulínom.

 

Nový diabetik – kedy patrí do nemocnice? Kedy sa dostane k vám do Ľubochne?

Na začiatku ochorenia u väčšieho dieťaťa by vždy mala byť nemocničná liečba. Začať liečbu detskej cukrovky ambulantne, to je nonsens. Dieťa jednoznačne patrí do nemocnice. Po prvé preto, aby bol zistený jeho momentálny stav, a po druhé preto, lebo počas pobytu dostáva nevyhnutný základ vedomostí o cukrovke. Ak ho od začiatku naučíme prístupnou formou, akú chorobu vlastne má, aj neskôr reaguje podstatne lepšie, pozorujeme u neho lepší priebeh cukrovky, ako keby zvládlo len technické informácie o glykémii, ale nevedelo nič viac o podstate tejto pre neho už celoživotnej choroby. Dieťa má výhodu, že sa učí rýchlejšie ako dospelý. To znamená, že aj to, čo sa naučí o cukrovke, si zafixuje v podstate skôr a lepšie.

Do nemocnice patrí pacient aj vtedy, ak už má ochorenie diagnostikované a je liečený, ale kompenzácia sa zhoršuje a nereaguje na opatrenia, ktoré urobil ambulantný lekár. Pobyt v nemocnici zároveň overí, či pacient skutočne dodržiava životosprávu. Najlepším ukazovateľom je, keď príde pacient v zlom stave a hneď na druhý deň pobytu má dobrú glykémiu. Je jasné, že doma režim nedodržiaval, zatiaľ čo v nemocnici ho nemá ako porušiť. Ak pacient, ktorý je na inzulíne, vracia a nemôže prijímať stravu, potrebuje infúzie, ináč mu hrozí hypoglykémia. Aj vtedy je potrebná hospitalizácia. Osobne si myslím, že na to, aby bol detský diabetik kompenzovaný, by bolo najlepšie, keby mohol prísť aspoň raz za dva roky k nám, do ústavu v Ľubochni, aby sme mohli urobiť komplexné vyšetrenie. Tak, ako sa autu po istom počte prejazdených kilometrov robí záručná oprava, tak isto to potrebuje aj detský diabetik.

Absolútnym minimom pri dobrej spolupráci lekára a detského pacienta sú kontroly v ambulancii raz za tri mesiace. Ak je pacient dlhodobo dobre kompenzovaný a nemá problémy, môže rodič informovať lekára aj telefonicky alebo e-mailami. Pacient si vedie diabetický denník, aby sme vedeli, či reaguje dobre na liečbu. Keď denník prechádza v ambulancii s lekárom, je to akoby si spytoval svedomie, či konal dobre, alebo zle a čo mal robiť ináč. Je to ďalšia forma edukácie.

Čo si budeme hovoriť, každá návšteva u lekára je istým spôsobom stres, a to aj pre dospelého pacienta, nieto ešte pre dieťa. Na dieťati sa ani nemusí prejaviť nepokoj, a predsa sa mu zmení glykémia. Tomu sa nedá zabrániť. O to viac je dôležité, aby pacient nemal u lekára pocit strachu, aby nemal pocit, že je to nepriateľ, ktorý ho kontroluje a kritizuje za chyby. Nesmie lekára brať ako súpera. Prečo? Lebo nedôvera plodí nesprávne informácie. A keď lekár na základe nesprávnych informácií urobí nesprávne rozhodnutie, zvýši alebo zníži dávky inzulínu, tak sme sa dostali tam, kde sme nechceli. Je to kus psychoterapeutického majstrovstva, aby dieťa nadobudlo k lekárovi a k sestričke vzťah dôvery. Dieťa totiž klame vtedy, keď sa bojí. A ten pocit strachu treba u neho prekonať.

 

 

O PRINCÍPE ZÁSLUHOVOSTI

 

 

Akým spôsobom preberáte zásady liečby s detským a dospievajúcim diabetikom? Je to často ešte dieťa a už má vziať svoju liečbu – a tým aj zdravie a život – do vlastných rúk. Akým spôsobom ho motivujete – veď zdravotné problémy, ktoré by mohli nastať po štyridsiatke, to mu nič nehovorí, je to vzdialená budúcnosť, ktorá ho nezaujíma. Líšia sa niečím rady určené detskému a dospelému diabetikovi?

 

Každé dieťa chce vykonávať nejaké činnosti v živote, obáva sa, že nebude môcť športovať, študovať, že si nenájde svoje miesto v živote. Ja im hovorím o princípe zásluhovosti. Áno, ak budeš dodržiavať to, čo si táto choroba vyžaduje, tak budeš môcť. Vždy treba ponúknuť nejakú bonitu. Niekedy dieťa pochádza z prostredia, kde fungovalo na princípe negativity a strašenia následkami, ale podľa mňa najlepší spôsob je pozitívny príklad. Môže robiť väčšinu športov, veď cukrovkári nosia zlaté medaily z olympiád – ale pod jednou podmienkou: že ovláda svoju cukrovku a má ju dobre kompenzovanú. Keď mám cukrovku, musím si dávať pozor na množstvo prijatej stravy a merať si krvný cukor, merať a merať. Na to sú glukometre, aby sme ich nosili so sebou. Glukometer musí byť diabetikov verný životný druh.

Pre diabetika určite nie je vhodný box ani lietanie na vetroni. Vynikajúca je turistika, orientačný beh, plávanie – ale diabetik by nemal robiť žiaden šport, pri ktorom je sám. Takže plávanie áno, ale nie preplávať zátoku na jazere, keď ma nikto nesleduje. Orientačný beh áno, ale s individuálnym zdravotným zabezpečením. Ono je to veľká dilema, zakázať či nezakázať šport. Zákaz obľúbenej činnosti dokáže tak zhoršiť psychiku, že ani za mesiac nedostaneme krvný cukor do kompenzovaného stavu. V takom prípade treba konať veľmi citlivo. Žiaden lekár však nebude brať riziko za pacienta, ktorý totálne odmieta spolupracovať.

 

Čo má vedieť o svojej chorobe škôlkar? Ako presvedčiť také malé dieťa, že ide o vážnu vec? Od akého veku je dieťa schopné samo si pichať inzulín?

 

Nadviazať spoluprácu s takýmto malým dieťaťom je veľmi ťažké. Tam musia všetko suplovať rodičia. Vzťah k ochoreniu kopíruje vývoj v škole. S každým absolvovaným ročníkom sa dieťa postupne stáva kompletnejším. Dieťa v predškolskom veku učíme, aby si vedelo aspoň samo podať inzulín. O dávky inzulínu sa stará rodič, ktorý postupne zapája aj dieťa. A deti to veľmi rady robia, je to pre ne istým spôsobom hra. Ale, samozrejme, aj tu platí: dôveruj, ale preveruj. Lebo nie je správnym riešením presunúť celú zodpovednosť na dieťa a spoľahnúť sa, že všetko zvláda. Dieťa môže urobiť chybu - a každé ju aj urobí práve preto, že je dieťa. Keby to tak nebolo, mohli by sme trestať deti za zlé skutky už od narodenia. Ale netrestáme, dávame im pätnásť rokov na dozretie, aby mohli prevziať zodpovednosť. Práve preto je kontrola dospelou osobou taká dôležitá. Aj keď si myslíme, že dieťa to už vie, a aj ono je na seba hrdé, že to zvláda, je to predsa len ešte dieťa a je povinnosťou rodičov, aby naň dozerali. Taktne, ale musia to robiť.

Viacdetné rodiny s diabetickým dieťaťom často stoja pred zdanlivo jednoduchými situáciami, ale nevedia, ako ich riešiť. Kupovať sladkosti pre súrodenca, ktorý diabetes nemá, a dávať mu ich potajomky? Dieťa diabetik pociťuje, že sa odlišuje, búri sa proti obmedzeniam, chce sa zapájať do detských hier, športovania, výletov, chce jesť to, čo iné deti (koly, hranolčeky, cukríky). Jednoducho, trpí tým, že je iné.

Tragédia je v tom, že moderná doba urobila z cukru fetiš, čosi, čo je dobré. To nie je pravda. Ak idú starí rodičia na návštevu k vnukovi diabetikovi a chcú mu urobiť radosť, existuje veľa možností, ako mu urobiť radosť - hračky, knihy, veď všetky darčeky nemusia smerovať do žalúdka.

Pokiaľ ide o to, či má diabetik dostávať sladkosti ako súrodenci: kedysi dostali deti cukríky dvakrát do roka, dnes si ktovie prečo myslíme, že dieťa potrebuje sladkosti. Nepotrebuje! Nepotrebuje ich ani zdravé dieťa, veď sladkého dostáva dosť v bežnej strave. Osobne nie som veľký priateľ diasladkostí. Z jednoduchého dôvodu: lebo ony ako keby psychologicky podporovali chuť na sladké. Dobre, ak je diabetik ešte malý, sotva uzná logické argumenty, takže majme poruke nejaké tie diacukríky. No majme ich vo vrecku, a keď ich už veľmi chce, nech ich dostane. A pokiaľ ide o čipsy a všetky tie presladené nápoje, vo všeobecnosti by bolo veľmi dobré, keby sme deti od malička učili odolávať manipulácii, ktorú s nimi ako so spotrebiteľmi neeticky robí reklama.

 

 

V ŠKOLE A MEDZI DEŤMI

 

 

Ako zmieriť dieťa a dospievajúceho s celoživotnou chorobou, ako ich motivovať, aby sa správali k vlastnému zdraviu zodpovedne? Veď chcú byť ako ostatní rovesníci, chcú ísť na výlet, do tábora, na lyžiarsky zájazd...

 

To sú dve veci. Jedna je postoj organizátorov k účasti diabetikov na takýchto podujatiach, druhá vec sú pocity samotného dieťaťa. Dieťaťu môžeme povedať: Pozri sa, ty máš cukrovku; jeden spolužiak je malý, a preto nerobí pivotmana; ďalší je vysoký, samá ruka, samá noha, a tak je neobratný. Skrátka, každý má nejaký hendikep. Rozhodne netreba dieťa vyčleňovať, ale treba ho na pozitívnych príkladoch učiť prekonávať prekážky. Tu nie je reč o tom, ako vychovávať dieťa diabetika, ale o tom, ako vychovávať dieťa ako také. Lebo každý rodič sa učí na vlastných chybách a nikto ako hotový a bezchybný rodič z neba nespadol. Pozitívne pôsobenie, nič iné nezaberie. To je jedna vec. Niečo iné sú spoločenské problémy. Aj keď neexistuje žiaden dôvod, aby dieťa nemohlo ísť na lyžiarsky zájazd len preto, že je diabetik, viem, že v praxi sa to stáva. Učitelia, ktorí sú schopní urobiť to dieťaťu, by podľa môjho názoru mali odísť zo školstva, pretože nie sú schopní prebrať zodpovednosť za zverené dieťa.

 

Aké sú rána malého diabetika? Čo s ním urobí breakfast, dlhá nočná prestávka v príjme potravy? Čo má malý diabetik nosiť stále so sebou? Často sa nestačí ani poriadne naraňajkovať, zabudne si desiatu, a ak má na rozvrhu telesnú výchovu, môže upadnúť do bezvedomia.

 

Dnes už rána môžu byť jednoduchšie. Analógy inzulínu sú výborné, začínajú účinkovať hneď, netreba čakať polhodinu, kým sa dieťa môže najesť. Dieťa by stále malo mať so sebou lístok, že keď dostane hypoglykémiu, potrebuje si rýchle zvýšiť hladinu cukru. To znamená, že vždy má mať so sebou ako prvú pomoc rýchlo stráviteľné cukry, kokakolu, sladený nápoj. Ak je dieťa staršie a má už cukrovku dlhší čas, môže mať so sebou aj glukagón, hormón v pohotovostnej striekačke, ktorý sa dá podať do svalu, ak hrozí, že by mohlo upadnúť do bezvedomia. Ale zásadná rada pre laickú verejnosť: ako prvá pomoc sa podáva cukor. Ak už dieťa nie je schopné prijať cukor ústami, podávame mu glukagón striekačkou do svalu.

 

Čo by mal vedieť učiteľ, ktorý má v triede diabetika?

 

Učiteľ by mal byť hlavne informovaný, že v triede má takého žiaka. Lebo hlavne v období puberty a adolescencie to najmä dievčatá rady zatajujú. Prechod zo základnej školy na strednú urobí svoje, dieťa chce byť v novom prostredí tiež vynovené. Rodičia by teda mali informovať učiteľa o tom, na čo má dávať pozor a čo má robiť. Mal by vedieť, že v stavoch rozkolísanej glykémie sa dieťa môže častejšie pýtať na WC a že to nerobí naschvál. Určite by sa nemal otrávene pýtať: Zase? Predovšetkým by však mal vedieť, že ak si dieťa vyberie počas hodiny desiatu a začne jesť, pretože má pocit hypoglykémie, a ak pritom nevyrušuje, tak ho netreba trestať a treba to tolerovať. Stávali sa aj také kuriózne situácie, že učiteľka nútila diabetika zjesť všetko, čo mal v školskej jedálni na tanieri, hoci dieťa bolo dobre edukované a vedelo, koľko toho môže zjesť. V deň, keď je na rozvrhu telesná výchova, by dieťa malo mať zabalenú silnejšiu desiatu. Diabetické dieťa má mať aj úľavy na telesnej výchove, výnimky z vytrvalostných behov a gymnastických cvičení, kde hrozí vyššia pravdepodobnosť úrazu, ak má kvôli hypoglykémii horšie reflexy. Učiteľ by mal vedieť, ktoré cvičenie áno a ktoré nie.

Čo sa týka blížiacej sa hypoglykémie, dieťa ju už vo väčšine prípadov vie vycítiť a začne prijímať stravu. Závažná hypoglykémia však vyžaduje asistenciu druhej osoby. Hypoglykémia môže nastúpiť aj veľmi rýchle, potom však treba pátrať po príčinách, či to bola náhoda, alebo sa niečo zanedbalo. Každá opakujúca sa závažná hypoglykémia je dôvodom na uvažovanie, či je liečba adekvátna.

 

 

AJ PUBERTA SA DÁ ZVLÁDNUŤ

 

 

Ak sa zanedbá liečba, môže u detského diabetika dôjsť k poruchám vo vývoji? Nerastie napríklad rovnalo ako rovesníci?

 

Je pomerne zložité odpovedať na otázku, koľko stravy ktoré dieťa potrebuje. Iste, všeobecné pravidlá existujú - máme tabuľky, ktoré stanovujú kalorické hodnoty. Ale sami vieme, ako sa rôzni ľudia líšia: niektorí potrebujú veľa jedla, iní málo. Základným kritériom pre nás je primeraný vývoj. Treba nastaviť dieťa na také dávky jedla aj inzulínu, aby prospievalo. Až potom, keď budeme vidieť, že je toho priveľa, budeme redukovať. Najväčšie škody sa však urobili, keď sa dieťaťu nasadila zbytočne prísna diéta, ktorá ho podvyživovala. Diabetes nie je len o tom, koľko živín má dieťa prijímať, ale hlavne o tom, aby prijímalo rovnaké množstvá stravy, nie jeden deň veľa a druhý málo. Lebo to sa nezlučuje s inzulínovou liečbou. Ide tu o pravidelnosť v zmysle jesť pravidelne takmer rovnaké množstvá stravy. Niekto môže jesť viac, pravidelne viac, a ak nejde do obezity, tak to je v poriadku. Inému dieťaťu stačí podstatne menej. Ak dobre prosperuje, rastie a priberá - fajn.

Odo mňa rodičia často očakávajú, že im dám presný rozpis stravy, kedy a koľko jednotiek a aké potraviny majú dať svojmu dieťaťu. Ja som niekedy už na nich za to aj zlý. Veď vám hovorím, že je to až treťoradé, opakujem stále. Dieťa nerastie plynulo, ono rastie v skokoch a ináč prebieha metabolizmus u toho, kto práve priberá, a ináč u toho, kto práve rastie. Mladý organizmus je ako stavba domu; ak práve ťaháte múry, tak k vám stále prichádzajú nejaké autá so stavebným materiálom; ale keď zariaďujete vnútro, príde nákladniak s dodávkou materiálu len občas. Preto povoľujeme prechodne zvýšiť celkovú dennú dávku prijatej stravy, a keď pridáme, musíme, samozrejme, upraviť aj dávky inzulínu. V tom nevidím problém. Problém je v tom, aby sme zachovali pomer medzi množstvom inzulínu a množstvom prijatej stravy. Ale to je zase individuálne krajčírstvo, sú to obleky šité na mieru. Akákoľvek konfekcia v takomto prípade končí nezdarom.

Individuálna potreba je rôzna. Pozrite sa, donedávna sa tvrdilo, že dieťa má mať 1 – 1,2 jednotky inzulínu na kilogram hmotnosti. Dnes by sme sa už dostali v niektorých prípadoch aj na 0,5 – 0,75 jednotky na kilogram hmotnosti a stále je to v norme. Ale opäť, pokiaľ nejde o príliš vysoké dávky a dieťa je vyrovnané a na želaných hodnotách krvného cukru blízkych zdravému človeku, otázka neznie, či mám málo, alebo veľa inzulínu v prepočte na hmotnosť dieťaťa, ale či je to primerané množstvo, aby dieťa prosperovalo. Samozrejme, keď chcem korigovať vysokú glykémiu a mám 20 jednotiek, ku ktorým pripichujem jednu jednotku, bude organizmus ináč reagovať, ako keď pripichnem jednu jednotku k dennej dávke 60 jednotiek. V prvom prípade mi jedna jednotka zníži glykémiu takmer o 4 mmoly, v druhom prípade o 1,5 mmolu. Ako sa hovorí, keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.

 

Dieťa rastie, dospievajúci diabetik potrebuje živiny na primeraný rast a vývin. Ešte raz teda zásadná otázka: ako sa dá zabezpečiť jeho dobrý fyzický aj psychický vývoj?

 

Už sme to zodpovedali: sledovaním dieťaťa. Ak prospieva, tak má presné množstvo všetkého, čo potrebuje. Je na lekárovi, aby určil dávku inzulínu. Inzulín podporuje chuť do jedla, je to anabolický preparát, takže dieťa by malo kvitnúť; ak nekvitne, je chyba niekde inde. Zrejme má málo stravy. A ani najzručnejší murár nepostaví dom rýchlejšie, keď bude mať len jednu tehlu za hodinu. V období vrcholiacej puberty tolerujeme u dospievajúcich vyšší príjem potravy. Problémom nie je vyšší príjem, ale to, ako dosiahnuť, aby bol stabilný, aby toho nebolo jeden deň priveľa a druhý deň primálo. To je jedna vec. Po druhé, dieťa v puberte by nemalo pribrať. Akýkoľvek prírastok nad normálnu hmotnosť je dôkazom, že príjem je väčší ako výdaj, preto ho bezpodmienečne musíme korigovať. U dievčat diabetičiek však dnes máme problémy skôr s tým, že sa snažia až príliš chudnúť, berú si príklad zo spoločenských idolov. Pri výške 180 cm vážia 54 kilogramov, a ešte stále si nepripadajú dosť štíhle.

 

V puberte bývajú občas napäté vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Deti sa hľadajú, osamostatňujú sa – a neposlúchajú.

 

Každé dieťa sa socializuje, vytvára si vlastné práva a nároky. Problémy v tomto veku bývajú i s deťmi, ktoré cukrovku nemajú, o to viac záleží na dobrých vzťahoch medzi rodičmi a dospievajúcim diabetikom. Aby nechcel robiť niečo natruc, najmä aby sa nevykašľal na cukrovku. A dobrý vzťah medzi rodičmi a deťmi sa pestuje už od ich narodenia. Platí ono známe „ohýbaj ma, mamko, dokiaľ som ja Janko“. Nie je však dôvod, aby puberta nejako výrazne nabúrala cukrovku. Sú to skôr psychosociálne problémy, ktoré sa v tomto veku objavujú.

Puberta vo všeobecnosti prebieha búrlivejšie u chlapcov ako u dievčat. Čo sa týka chlapcov v puberte a ich výstrelkov, som ich veľkým advokátom. Ak im totiž v priebehu jedného roka stúpnu hodnoty testosterónu z 5 na 180, je jasné, že sú endogénne intoxikovaní testosterónom, čo je hormón, ktorý zvyšuje agresivitu v ľudskej psychike. Matka príroda to tak vymyslela, aby samec bol dostatočne agresívny, aby predbehol súperov a získal najskôr samičku a potom potravu pre ňu a pre mláďatá. Preto sú chlapci počas strednej školy takí divokí. Rodičia musia byť nekonečne trpezliví. Keď sa chlapcom hladina testosterónu ustáli, aj oni sa upokoja a budú produktívni. Dievčatá nemajú toľko testosterónu, preto sa o nich hovorí, že sú zrelšie.

Mladí diabetici sa pomerne často stretávajú s tým, že ich považujú za narkomanov. Keď ich vidia pichať si injekciu, volajú na nich políciu; keď na ulici odpadnú, okoloidúci ich ľahostajne prekračujú...

Preto by každý diabetik mal mať pri sebe identifikáciu. Preukaz diabetika zasunutý v peňaženke nestačí – dnes už ľudia neprehľadávajú peňaženky tým, ktorým na ulici pomáhajú, aby ich náhodou nepovažovali za zlodejov. Dobrý je systém amuletov: mať na krku prívesok s vygravírovaným nápisom „Som diabetik“ alebo umelohmotnú kartičku s touto informáciou. Najlepšie je mať „dia-informáciu“ zavesenú na krku, pretože každý, kto nájde niekoho odpadnutého na ulici, mu ako prvé rozopína košeľu, aby sa mu ľahšie dýchalo. To sú praktické veci. Druhá vec je nevšímavosť. Je jedným z príznakov tragédie tejto civilizácie, že ak na ulici prišlo niekomu zle, my zvažujeme, či mu pomôcť, alebo nepomôcť, či sa pri ňom zastaviť, alebo či nám z toho nehrozí nejaký problém.

 

 

Viac k téme nájdete aj tu:

Raňajky diabetika

Cukrovka - sladká a zákerná

Varíme diabetikom

Problémy v sexuálnom živote diabetikov

 

 

 

Viac informácií nájdete v knihe:

J. Michálek – M. Štefáková: Diagnóza Cukrovka

http://www.kontakt50.sk/objednavky-knih/

 

Knihu si môžete objednať na tel. č. 0908 069 388

alebo kliknite na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi. Na jej zobrazenie musíte mať zapnutý JavaScript.

a napíšte svoju adresu, názov knihy a počet objednávaných kusov.

 

 

Mária Štefáková

VARÍME DIABETIKOM

 

http://www.kontakt50.sk/objednavky-knih

 

Knihu si môžete objednať na č. 0908 069 388, stojí 10 eur, poštovné neplatíte.