Genius loci, duch miesta. Tak sa nazýva fotografický workshop dvoch lektorov z Talianska, umeleckého fotografa Giancarla Tova a jeho manželky Jany Šebestovej, slovenskej fotografky, ktorá v roku 1993 odišla do Turína na trojmesačné štipendium netušiac, že sa toto mesto stane jej domovom. Päťdesiatnik Giancarlo žije a tvorí v Turíne po celý svoj život,...

...väčšina jeho fotografií sa týka tohto priemyselného mesta, vo dne, v noci zaznamenáva jeho premeny, pretože tak, ako sa mení identita mesta, menia sa aj jeho obyvatelia. Po novej diaľnici prichádzajú presídlenci z vidieka, na jednej strane strácajú kontakt s prírodou, svoje korene, na druhej strane sa zžívajú s novým prostredím, s novou prácou. Giancarlo často fotí továrne, ich chladné prostredie sa mu zdá byť neľudské a z jeho záberov to jasne prečítate.

Séria prvých fotografií Jany Šebestovej, ktorú urobila v Turíne, dostala názov Via Gottardo 49. Bola to poštová adresa jej bytu v meste, v ktorom nikoho nepoznala, preto fotila maličký priestor, v ktorom žila, interiér a seba v ňom. Vyjadrujú náladu človeka, ktorý sa cíti sám v cudzom meste. Priestory sa odvtedy stali nosnou témou jej tvorby. „Fotím intuitívne, vždy znovu a znovu ma nejaký priestor zaujme a priam fyzicky núti, aby som ho zaznamenala. Aj keď robím portrét, zasadzujem ľudí do ich skutočného priestoru,“ hovorí. „Čo sa týka portrétov, páčia sa mi tváre, ktoré zaujmú na druhý pohľad.“

Genia loci sme chceli hľadať piati. Čakali sme, že  nás Giancarlo a Jana za týždeň naučia to, čo vedia o fotení „ducha miesta“ oni. Ukázalo sa, že všetko bude ináč. Naši lektori pre nás pripravili sériu cvičení, jedno nadväzovalo na druhé a všetky dohromady nás mali posunúť v sebapoznaní, vytiahnuť z nás to, čo o sebe ani nevieme, a k čomu ako fotografi inklinujeme. Mimochodom, Giancarlo poznamenal, že v Taliansku sa fotografia neštuduje na vysokej škole, aj profesionálni fotografi sa zdokonaľujú účasťou na podobných workshopoch.

Prvé cvičenie by sa mohlo nazývať V koži známeho fotografa. Mali sme si vybrať jedného z majstrov fotografie a celý deň kopírovať jeho štýl. Fotiť ako niekto iný, ako ten, kto vie, vžiť sa do jeho myslenia, napodobňovať jeho zábery, jeho svetlo, spôsob, akým sa díva na svet. „A naraz pochopíte, ako tvorí,“ vysvetlil účinok tohto cvičenia Giancarlo a dodal: „My všetci, ktorí radi fotíme, sme dosiaľ videli obrovské množstvo fotografií, a tak každý záber, ktorý urobíme, má niekde predlohu, či sme si toho vedomí, alebo nie.“

Druhý deň sme fotili - žltú. „Nefoťte žlté objekty, foťte, ako keby ste zaznamenávali Žltú. Nejde o to, aby bolo na vašich fotografiách všetko žlté, niekedy stačí malá bodka, snažte sa však dosiahnuť, aby divák, ktorý vidí vašu fotografiu, povedal jediné slovo: žltá. Tak sa učíte zvyšovať koncentráciu a citlivosť na farby. Pretože každá farba má svoju symboliku a vyvoláva v divákovi iný význam, zelená upokojuje, červená dráždi.“ Stojí za to urobiť si občas program na celý deň v znamení jednej farby – zelenej, modrej, červenej.

Ako tretie prišli na rad pocity. Toho, kto sa sústreďuje na kompozíciu, môže šokovať technika, pri ktorej stačí zaostriť fotoaparát na vzdialenosť 1 – 1,5 metra a potom stláčať spúšť bez pozerania do hľadáčika. Giancarlo: „Môže to byť pohnuté, môže to byť neostré, len nech je na zábere situácia, ktorá vás zaujala. Nech sa fotoaparát stane vašou prirodzenosťou, nech spolu s vami zažíva emócie. Nebojte sa ísť blízko, to nie ste vy, to je váš foťák.“ Jana: „Viacerí z vás si dosiaľ mysleli, že fotiť sa dá len z výšky očí. Teraz zistíte, že fotiť sa dá aj pod stolom. Vyskúšajte si aj iné uhly. Toto náhodné cvakanie by kompozične nemalo fungovať – a ono funguje.“

Po hre na „cvakanie“ nasledovanie Odmietnutie. Museli sme sa donútiť fotiť to, čo by sme sami od seba nefotili, voči čomu máme zábrany. „Čo vám nesedí, to foťte. Keď sa pýtate, načo mi bude taká fotka, vtedy stlačte spúšť. To, čo sa vám zdá škaredé, nafoťte teraz najlepšie, ako viete.“ Peter, ten z našej pätice, ktorý obdivuje tvorbu kultového fotografa Sudeka, vytvára si v čiernobielej fotografii vlastný svet a opovrhuje povrchnosťou reklamy, sa rozhodol priniesť zábery výkladov, bilboardov a plagátov. Práve reklama ako prvá vytvára inú realitu, falošný svet, v ktorom je všetko najkrajšie a najlepšie, pripomenul mu Giancarlo jeho tendencie k vytváraniu si vlastného sveta. Ostych k nejakej téme zároveň signalizuje, že k nej máme vzťah. To, čo nám prekáža, čo odmietame, nás zároveň svojským spôsobom priťahuje. „Bolo to zaujímavé,“ skonštatoval aj Peter. „Síce nerozmýšľam, že by som tú reklamu začal fotiť, ale mal som pocit, že vyjadrujem na ňu svoj názor.“ 

Posledné, najzložitejšie cvičenie, je príbeh. Tri, možno päť fotografií, ktoré sa točia okolo jednej témy. Každá z nich nesie vlastnú výpoveď, zoradené za sebou rozprávajú príbeh, dokonca aj keď ich poradie prehodíte, nájdete v nich nový, hlbší príbeh. Ale to už je úloha, ktorú sme si odniesli domov a ktorú každý fotograf robí vlastne po celý život.