Už vás niekedy rozčuľovala nejaká vlastnosť nejakého človeka tak veľmi, že vás to úplne vytáčalo? Iste, z času na čas sa to stáva každému z nás. Stará perzská múdrosť však hovorí: ak na niekoho ukazuješ (vystretým) prstom, tri také isté (zohnuté) prsty ukazujú na teba.

 

Kedykoľvek teda kritizujeme niekoho iného, je to o nás, nie o tej osobe. Buď sme takí istí, ale keďže tú vlastnosť považujeme za zlú, nechceme si ju priznať; alebo naopak, potláčame ju v sebe tak silno, že by bolo lepšie, keby sme ju prejavili. V každom prípade platí – to, čo vidíme, kritizujeme, a čo sa nám veľmi, veľmi (musia tam naozaj byť silné emócie nepriateľstva, odporu či nechuti) nepáči na iných, sme my sami, naša odmietaná temná stránka.

Skúste to: keď vám nabudúce niekto poriadne polezie na nervy, zamyslite sa radšej nad sebou, čo vo vás na neho tak silne zareagovalo. Zistíte to, čo najskôr zisťujú všetci – že to rezolútne popriete. Poviete si: Čože?! Ja že som taká sebecká, nemožná, nezodpovedná, klebetná, lakomá, lenivá, hlúpa (atď., atď., dosaďte podľa ľubovôle)?! Práve vtedy by bolo najlepšie, keby ste si ticho sadli do kúta a rozmýšľali nad tým, prečo vám táto vlastnosť iného človeka vyrába problém. Máte napríklad kolegyňu, ktorá sa podľa vás stále háda: buď ste konfliktná tiež, alebo ste až príliš tichá, nedokážete sa presadiť. A keďže ste si dosiaľ nedovolili ani trochu sa prejaviť, vybojovať si miesto medzi kolegami, schopnosť presadiť vlastný názor vás u iného dráždi. V takom prípade by vám trochu „hádavej“ asertivity neuškodilo. Muž, ktorý šéfa z duše odsudzuje ako zbabelca, by mal zhodnotiť vlastné činy, či je jeho odvaha prínosom, alebo skôr nezodpovedným riskovaním. Introvert, ktorému prekáža, ak má sused často spoločnosť, s ktorou sa baví, by mal sám častejšie vyjsť von, medzi ľudí; povrchnému extrovertovi by ponor vo vlastných hlbín prehĺbil vnútorný pokoj; obaja by sa tak navzájom ľahšie pochopili.

Keď to bude pre vás ťažké prijať, pozorujte najskôr iných. Koho a za čo ohovárajú, kritizujú a podceňujú? Poznáte ich a tak viete porovnať, či aj oni majú nimi odsudzované vlastnosti. Po čase vás to začne baviť a keď po roku takejto „spoločenskej hry“ zistíte, že ak čosi na iných ľuďoch funguje naozaj na sto percent, neostane vám nič iné, len pripustiť, že to funguje aj u vás. Nakoniec uznáte, že starí Peržania mali pravdu.

 

Stretnutie s Tieňom vždy bolí

 

Aj Biblia pozná podobenstvo o smietke, ktoré vidíme v oku bratovom, ale brvno vo vlastnom, to teda nie. Starí Gréci tomuto fenoménu ľudskej psychiky hovorili synopados, „ten, kto ide so mnou a za mnou“. Desaťročia ho skúmajú hlbinní psychológovia, ktorí rozvíjajú názory švajčiarskeho psychoterapeuta a filozofa Carla Gustava Junga. Ten našu odvrátenú „temnú polovičku duše“, ktorú nechceme vidieť, nazval Tieňom. Premietanie našich slabostí na iných je len časť Tieňa, okrem toho k nemu patria všetky nedostatky, predsudky, nedokonalosti, komplexy menejcennosti, ilúzie, neúspechy, úzkosti, zločiny, všetko, za čo sa hanbíme, čo nenávidíme a čo sa nám hnusí. Čím viac ho potláčame a odmietame, tým viac ohrozuje našu psychickú rovnováhu. „Tieň“ je diagnóza, terapia je jediná – „osvetliť“ svoj Tieň, zmieriť sa s vlastnými chybami a prijať samých seba takých, akých sme. Uzdravíme sa, keď si uvedomíme obsah nášho Tieňa a integrujeme ho. Spoznáme vlastné nedostatky, ktoré nevyhnutne potrebujeme korigovať. Keď stále vidíme tri prsty ukazujúce priamo na nás, pozeráme sa na svet úplne inak. Každá situácia, v ktorej by sme predtým hodnotili a kritizovali iných, sa zrazu stáva lekciou pre nás samých.

Jungiáni dokonca hovoria, že za partnerov si vyberáme ľudí, ktorí stelesňujú náš Tieň. Manželia, súrodenci, svokra s nevestou, svokor so zaťom, časté rodinné konštelácie ľudí, ktorí navzájom nenávidia na tom druhom vlastné črty. Ak sa vám stalo, že máte v rodine silné konflikty, skúste to vidieť z pozitívnej stránky - práve život s Tieňom nám umožňuje, aby sme boli neustále konfrontovaní so svojím slabším „ja“ a to spôsobuje zmeny, pohyb, vývoj. Pravda, pozitívny je vývoj len vtedy, ak s vlastným Tieňom pracujeme, ak rozvinieme aj naše frustrované, dosiaľ nepoznané stránky. Čím viac svojich Tieňov objavíme, čím viac osvetlíme tú tmavú stranu nášho vnútra, tým menej bude v našom živote situácií, v ktorých budeme potrebovať ukazovať prstom na niekoho iného.

Stretnutie s Tieňom vždy bolí, je to šok, lebo sa vidíme z tej najhoršej stránky. Chce to pokoru, ak však prijmeme seba a svoje nedostatky, budeme lepšie rozumieť aj ostatným ľuďom, celému svetu, budeme primeranejšie reagovať na záťažové situácie, často sa prebúdza potlačená tvorivosť. Je teda v našom bytostnom záujme, aby sme našli spôsob, ako žiť s temnou stránkou nás samých. Pred konfrontáciou s Tieňom sa aj tak nedá ujsť. „Osud každému z nás uloží vysporiadať sa so svojím Tieňom,“ píše Jung v eseji Boj s Tieňom. „My psychológovia sme sa na základe dlhej a bolestnej skúsenosti poučili, že človeka olúpime o jeho najcennejší zdroj pomoci, ak mu pomôžeme, aby sa zbavil komplexov. Môže mu len pomôcť, aby si svoje komplexy dostatočne uvedomil a nechal vzniknúť vedomý konflikt vo vlastnom vnútri. Tak sa komplex stane ohniskom života.“

 

Od čerta k diablovi

 

Počas celej histórie ľudstva človeku pomáhali vyrovnávať sa s Tieňom mýty a rozprávky. Stelesňujú ho v nich čerti, draci, vodníci, vlkodlaci, z ľudských postáv sluha, ktorý sprevádza princa, kým ten bojuje o princeznú a kráľovstvo. Kresťanstvo sa postaralo o to, že po stáročia v predstavách ľudí čert a peklo splývali so zlom a trestom. Do detailov boli vypracované hierarchie démonov, diablov a satanov ako negatívnej stránky etickej mince. Deti i dospelí si do nich premietali strach z trestu za prekročenie morálnych pravidiel. Deťom modernej spoločnosti je síce peklo a rohatý čertík na smiech, ale keď si pozriete mnohé agresívne postavy fantasy literatúry a počítačových hier, hneď je jasné, do akej podoby sa pekelníci prevtelili.

Aj keď archetypálne vzory z rozprávok tvoria generácie anonymných rozprávačov, niekoľkým spisovateľom sa podarilo stvoriť archetyp tieňovej postavy, ktorý stále funguje. Z literárnych príkladov je dokonalou ukážkou protikladu Cervantesovho Dona Quijota plného ideálov jeho sluha Sancho Panza, ktorý myslí hlavne na to, čím zaplní svoje hladné brucho a čo z toho podivného dobrodružstva, na ktoré sa dal nahovoriť, vytlčie. Originálne sa témy zmocnil Oscar Wilde (ktorým démoni naozaj mávali po mnohých stránkach) vo svojom jedinom románe Obraz Doriana Graya. Vytvoril portrét, ktorý dekadentnému hrdinovi umožňuje žiť život plný čoraz rafinovanejších rozkoší bez toho, aby vek, vášeň, choroby, či dokonca zločin zanechali stopy na jeho mladosti a kráse, pretože obraz starne a zaznamenáva všetky jeho neresti namiesto neho.

V stredovekých legendách sa vyskytovali obávaní démoni, ktorí v človeku vzbudzovali túžbu po dokonalom poznaní, moci a majetku. Hrdina, ktorý upísal svoju dušu diablovi, sa vďaka tomu, že jeho mýtus oslovoval génia J. W. Goetheho, prepracoval až do klasickej literatúry.

 

Mefistoteles a Faust

 

Táto legenda však nehovorí len to, že svoju dušu nemáme predávať za žiadne veci ani výhody. Ukazuje nám, že bez zla nepochopíme ani dobro. „Narodila“ sa roku 1586 v ľudovom kalendári nazvanom Historie von D. Johann Fausten. Útly spis sa stal zdrojom, z ktorého pri svojej dramatizácii Faustovho príbehu čerpal Angličan Christopher Marlowe, neskôr Goethe, ale i Thomas Mann a ďalší. Hlavný hrdina sa upíše diablovi, užíva si radovánky a slávi úspechy, až pokým si pre neho podľa zmluvy príde pekelník.

Doktor Faust bol nadaný filozof, ktorému nestačilo štúdium teológie. Chcel odhaliť najhlbšie tajomstvo života, preto sa dal na alchýmiu a čiernu mágiu. Pri jednom pokuse sa v jeho izbe objavil Mefistoteles, duch zla a negácie, neúnavný pátrač po ľudských dušiach, ktoré by mohol pretiahnuť na stranu zla. Uzavreli krvou podpísanú zmluvu: Mefistoteles bude slúžiť Faustovi na tomto svete a Faust Mefistotelovi na tom druhom.

Faust bol sprvu očarený všetkým, čo mu odhalil Mefistoteles. Ale moc vždy kazí ľudí, dáva im možnosť svojvoľne posúvať hranice morálky, a tak aj Faust postupne prepadal namyslenosti a pýche. Keď zatúžil po dievčine Margarétke, Mefistoteles mu ju „dodal“. Keď Margarétka otehotnela, Faust ju opustil a ona v zúfalstve zabila ich novonarodené dieťa. Za tento zločin ju popravili. Faust bol síce hračkou v Mefistotelových rukách, ale kvôli smrti nevinného dievčaťa mal výčitky svedomia. Ku koncu života sa „obrátil“ a svoje bohaté vedomosti využíval na to, aby konal samé dobré skutky. Žiaden z nich by mu však nebol pomohol v poslednej hodine, lebo jeho duša už bola určená pre večnú temnotu. A predsa vykĺzol z Mefistotelových rúk. V poslednej chvíli totiž s láskou myslel na Margarétku a z celého srdca ľutoval čin, ktorým jej ublížil. Fausta zachránilo jediné: že ešte stále dokázal milovať.

Tento príbeh je podobenstvom o vnútornej ceste každého človeka. V každom z nás je Faust, túžime po poznaní a kladieme otázky, na ktoré nepoznáme odpoveď; je v nás i Mefistoteles, pyšný a vyvyšujúci sa nad ostatných ľudí. Nikto však nie je iba čierny, ani iba biely, a nič, čo urobíme, neprináša len samé zlo, či samé dobro. Vo veľkej Goetheho dráme hovorí Mefistoteles Faustovi: „Som duch, ktorý chce stále robiť zlo, a pritom stále robí dobro.“ Ten, kto poctivo hľadá odpovede na najvnútornejšie otázky, ocitne sa načas pri bráne temnoty, v štádiu pochybností a hroziacej skazy. Vtedy pochopí, že ak chce úprimne poznať dobro, musí poznať aj zlo, jedno bez druhého skrátka nejde.

 

Zlaté ruky kráľa Mida

 

Macedónsky kráľ Midas raz našiel v svojej záhrade opitého satyra Siléna, učiteľa boha Dionýza. Nezahanbil ho, naopak, päť dní sa o neho ohľaduplne staral. Keď sa to dozvedel Dionýzos, sľúbil mu odmenu, akú si zažiada. „Urob, aby sa všetko, čoho sa dotknem, premenilo na zlato,“ zaželal si nerozmyslene Midas. „Nech sa stane,“ zasmial sa boh, ktorý bol bohom chaosu a extázy, takže na nejakú tú bežnú morálku sa nikdy neobzeral. Midas v záhrade paláca odtrhol zo stromu konár a ten sa premenil na zlato. Zodvihol kameň z cesty, opäť zlato. Nadšený tancoval po paláci a menil na blyšťavý kov všetky múry, stĺpy, nábytok. Zľakol sa, až keď sa chcel najesť a napiť a voda i jedlo tiež stuhli do podoby žltého kovu. Hladný a smädný kráľ závidel každému svojmu sluhovi. Najhoršie ešte len malo prísť – keď objal svoju malú dcérku, aj z tej sa stala zlatá socha. Midas bol najbohatší a súčasne najchudobnejší človek na zemi. Zúfalý sa vybral za Dionýzom, nech mu odoberie dar, ktorý znamená prepych a utrpenie zároveň. Dionýzos sa dobre bavil na kráľovi, ktorý sa už poučil na vlastnej chybe, ale keďže nezabudol, aký láskavý bol Midas k jeho učiteľovi, poradil mu, aby sa ponoril do rieky Paktólu. Tá z neho zmyla prekliaty dar a Midas sa zase mohol radovať z každodenných maličkostí.

Lebo presne o tom toto mýtické posolstvo je. Nehovorí, že byť bohatým je zlé, varuje, že ak človek získa bohatstvo, môže stratiť schopnosť radovať sa z obyčajných ľudských potešení. Vrátane lásky, ako ukazuje kráľov dotyk, ktorý priniesol smrť jeho dcérke. Upozorňuje na to, že ľudia, ktorých ženie vidina bohatstva, prichádzajú o citové vzťahy. Naháňajú peniaze a odcudzia sa pritom rodine i priateľom. Keď precitnú, môže byť neskoro. Alebo budú musieť urobiť to, čo kráľ Midas – stratiť sa „vo vodách“, vzdať sa pýchy a chamtivých túžob.

 

Jekyll a Hyde

 

Ľudia, ktorí potláčajú vlastné sklony k zlu, vítajú, ak ho vykoná za nich niekto iný. Preto je taká obľuba thrillerov, detektívok, akčných filmov, preto bulvárna tlač ťaží zo správ o vraždách a zločinoch. Ak sa niekto okato a často vyhlasuje za ušľachtilého, čestného, dobrého, cnostného, vždy a každého milujúceho, či asketického, buďte si istí, že s jeho dušou niečo určite nie je v poriadku. To, čo potláča, vychádza na povrch minimálne v jeho snoch plných boja, násilia, zápasov a skôr či neskôr treba čakať výbuch potláčanej vlastnosti aj navonok.

Každý Jekyll má totiž svojho Hydea.

Slávny román Roberta L. Stevensona o doktorovi Henrym Jekyllovi, ktorý bojuje s divokou beštiou v sebe, vyšiel roku 1886. Šokujúca premena inteligentného človeka na vraždiace monštrum odvtedy fascinovala mnohých umelcov, Dr. Jekyll a Mr. Hyde vstúpili do sveta filmu, muzikálu, počítačových hier, muziky. Aj do psychopatológie. Nevypočítateľné striedanie láskavého prístupu a hrubej fyzickej sily partnera v prípadoch domáceho násilia dostalo názov fenomén Jekyll a Hyde. Domáci agresor môže byť navonok slušný človek s nepoškvrnenou povesťou. Ľudia týrajúci svojich blízkych, mávajú často dvojakú tvár. Tú oficiálnu, kontrolovanú a neagresívnu pre situácie na verejnosti. Doma a iba voči partnerke, prípadne deťom, tú druhú, nepriateľskú, plnú psychického a fyzického násilia. Ešte v 70. rokoch sa predpokladalo, že domáce násilie vzniká tam, kde partneri nevedia spolu komunikovať. Dnes už je jasné, že kľúčovou je osobnosť páchateľa, ktorá hľadá možnosti ako ventilovať svoje agresívne založenie. Obete domáceho násilia najskôr strácajú sebavedomie, potom ľudskú dôstojnosť, nakoniec ide nielen o ich bezpečie, ale o život. Mnohé ženy vyhľadajú až vtedy pomoc, situáciu dlho zakrývajú, bagatelizujú, dokonca obviňujú seba, čo je častý pokus pochopiť, prečo sa násilie stalo práve im.

Je typické, že aj Dorian Gray ako podobný anti-hrdina tohto druhu, týral svoju partnerku, a to rafinovane psychicky. Herečka Sibyla, ktorú Dorian poníži a odvrhne, spácha samovraždu. Oba romány sa končia rovnako – dobro i zlo, krása i hrôza splynú do jednej duše.

 

Lilit, temná sestra Evy

 

Podľa dávneho hebrejského mýtu stvoril Boh Adama, a keď po čase skonštatoval, že nie je dobre človeku samotnému, zobral hlinu a stvoril ženu, jemu podobnú. Nazval ju Lilit. Oba božské výtvory sa však začali hádať. „Nechcem ležať pod tebou,“ povedala Lilit. „Musíš, lebo ja si zaslúžim mať prevahu,“ povedal Adam a chcel sa jej zmocniť násilím. Keď Lilit pochopila, že Adam s ňou nikdy nebude zaobchádzať ako s rovnocennou partnerkou, odišla z Raja k Červenému moru a stala sa nevestou démonov. Počala mnoho démonických detí. Boh poslal za ňou anjelov, aby ju varovali, že ak sa nevráti, umrie denne sto jej detí. Lilit sa vzoprela. Ako by sa po tom všetkom mohla vrátiť k Adamovi? Dala prednosť slobode a na to, že umierajú jej deti, reagovala tým, že zabíjala novorodencov a ženy pri pôrodoch. Zvádzala mužov v snoch a keď sa s nimi pomilovala, zabila ich alebo sa zbláznili. Boh medzitým vybral Adamovi rebro a urobil z neho Evu, ktorá mala byť verná a poslušná. Ani táto idyla síce netrvala dlho, aj tak však Lilit, po ktorej ostala v Biblii jediná stopa (Izaiáš 34,14), stelesňuje vášeň a nezávislosť, akých Eva nie je schopná.

Odkiaľ vlastne Adam zobral presvedčenie, že Lilit chce „ležať hore“, že jej ide o moc? To nikdy nepovedala, ona nechcela dominanciu, chcela rovnosť. Patriarchálne kultúry s radosťou vytvárajú obraz desivej ženy, ktorá je vinná za všetko zlo na svete. Ale Lilit sprvu nebola zlá. Stala sa takou len pod ťarchou utrpenia, bolesti a hnevu. Lilit ako temná stránka ženskej duše síce prináša nešťastie, ale s ním aj silu prekonať ho, pretože bolesť, smrť a zármutok k nášmu životu patria, s tým nič nenarobíme. Ak sa im bránime, je tu Lilit, ktorá nás núti, aby sme im čelili. Chce, aby sme prijali bolesť, vie, že nás vedie k poznaniu, že stretnutím s ňou rastieme. Utrpením, ktoré sama prežila, je hlboko ľudská. Jej archetypálna sila môže pomôcť ženám, ktoré stratili dieťa a musia sa s tým vyrovnať presne tak, ako ona. Kúsok z Lilit vidíme v každej žene, ktorej odchod z neuspokojivého partnerského vzťahu priniesol potešenie z nezávislej existencie. Lilit znázorňuje dôležitú časť duše modernej ženy. Ak dokážeme v sebe láskyplne prijať Lilit, túto sebavedomú podobu slobodnej ženy, budeme schopné prežiť rovnocenný partnerský vzťah, v ktorom nevypukne každú chvíľu boj o to, kto bude „hore“ a kto „dole“.

 

Spolovice boh, spolovice zviera

 

Kentaur Cheirón bol božského pôvodu. Jeho otec Saturn ho v podobe koňa splodil s nymfou Filyrou. Keď sa Cheirón, napoly kôň a napoly chlapec, narodil, jeho matka sa vydesila a prosila bohov, aby ju premenili na čokoľvek iné, len nech nevidí tú malú príšeru. A tak sa stala lipou. Sirotu-Cheiróna objavil Apolón a vychoval ho. Boh aj zviera Cheirón sa stal symbolom dvoch protikladných a pritom vzájomne sa doplňujúcich tendencií v každom človeku – na jednej strane telesných a na druhej duchovných sklonov. „Vďačí“ za to osudu; matke, ktorá ho odmietla, lebo vyzeral ináč, ako si predstavovala; otcovi, ktorého nepoznal a preto ani netušil, aký vznešený pôvod vlastne má; živočíšnym „génom“ a prirodzeným inštinktom Saturna a kultúrnej výchove Apolóna, ináč boha slnečného jasu, krásy a harmónie.

Kentaur Cheirón sa preslávil ako liečiteľ, veštec, hudobník, bojovník a vychovávateľ mnohých gréckych hrdinov, vrátane Herkula. Aj keď iných úspešne liečil, sám veľmi trpel, pretože ho Herkules neúmyselne zasiahol šípom namočeným v jede Hydry a toto bolestivé zranenie sa nijakým spôsobom nedalo zahojiť. Aby sa zbavil bolesti, vzdal sa božskej nesmrteľnosti v prospech Prométea. Síce umrel, ale bohovia ho vyzdvihli do súhvezdia Kentaura, takže nakoniec nesmrteľný je.

Tento príbeh vyzerá na prvý pohľad plný nespravodlivosti. Prečo mal dobrý, múdry a ušľachtilý Cheirón tak veľmi trpieť? Koľkokrát si sami kladieme túto otázku, keď sa stretneme s nezaslúženým utrpením. Bolesť však má očistnú moc a pochopí to len ten, kto ju sám pretrpel. V šamanskej tradícii platí, že len ten, kto bol sám zranený, dokáže liečiť. Mytologický motív zraneného liečiteľa nás učí, že múdry nie je ten, kto toho veľa preštudoval, ale ten, kto veľa prežil, pretrpel a dokázal zo svojich kríz, sklamaní, omylov i neúspechov vyvodiť ponaučenie a vyrovnať sa s ich dôsledkami. Ukazuje nám aj to, že každý človek v sebe nesie zranenia, či už telesné, psychické alebo duchovné, ktoré utrpel, tak ako Cheirón, bez vlastného pričinenia – len tým, že sa narodil v určitej dobe, v určitej rodine, v určitej spoločnosti, že bol priradený k určitým ľuďom na pracovisku, a tam všade ho mohol niekto zraniť, možno úmyselne, a možno aj neúmyselne, ako Herkules Cheiróna. Ale rana ostáva. Odhaduje sa, že v živote človeka dochádza spravidla najmenej k jednej veľkej duchovnej kríze a podľa toho, ako ju zvládne, vyzerá celá jeho ďalšia existencia. Či bude v sebe po celý život pestovať nenávisť, alebo sa prikloní k pochopeniu, súcitu a odpusteniu.

Cheirónov príbeh prináša aj posolstvo o tom, že ak chceme zušľachtiť divokú stránku ľudskej prirodzenosti, budeme draho platiť. Jeho smrť symbolizuje psychologickú premenu, prijatie vlastných rán. Ani Cheirónove nadanie a výnimočnosť ho neuchránilo pred problémami, a tak sa aj my musíme zmieriť s obyčajným ľudským životom.

 

Zatrpknutý lukostrelec v nás

 

Filoktétes bol thessalský kráľ, vynikajúci lukostrelec, ktorého šípy nikdy neminuli cieľ, preto ho mykénsky kráľ Agamemnón vyzval, aby sa pridal k jeho vojenskej výprave do Tróje. Keď sa loďstvo zastavilo odpočinúť si na ostrove, uhryzol Filoktéta jedovatý had. Jeho rana zapáchala tak veľmi, že ho vojaci nechceli zobrať na palubu žiadnej z lodí. Filoktétes žil deväť rokov sám na opustenom ostrove, zranený a v bolestiach každý deň bojoval o svoj život. Keď veštba prezradila, že bez Filoktéta sa boj o Tróju nedá vyhrať, prišli pre neho. Zatrpknutý Filoktétes najskôr nechcel pomôcť tým, ktorí ho opustili. Vtedy sa zjavil Herkules a povedal mu, že len počas bojov o Tróju sa zbaví svojej rany a dosiahne slávu. Filoktétes teda šiel a bojoval. Práve jeho šíp smrteľne zranil Parida, kvôli ktorému bitka o Tróju vznikla. V tej chvíli sa zacelila aj jeho rana a on sa zmieril s bývalými druhmi. Obraz tohto málo známeho Homérovho hrdinu nájdeme na antických vázach v parížskom Louvri, v Metropolitnom múzeu v New Yorku, Národnom múzeu v Syrakúzach i v kodaňskej Glyptotéke.

Filoktétov životný príbeh nás učí, že skôr či neskôr každý z nás bude zranený. Svoje poranenia, hlavne tie citové, si všetci nesieme životom, akokoľvek sa ich snažíme zakryť, neschováme ich, aj naše rany „zapáchajú“, cítia ich tí druhí v našej blízkosti, i my sami. Ale ak sa neprijmeme takí, akí sme, ak pre zapáchajúce rany nevidíme, že ich má na tele lukostrelec, ktorého schopnosti v našich životných bitkách potrebujeme, ak ho odpudíme od seba a necháme osamelého na opustenom ostrove, buďme si istí – bitku o svoju Tróju nikdy nevyhráme. A toho zraneného, zatrpknutého a tvrdohlavého lukostrelca v nás oberieme o šancu na uzdravenie.

 

- dana -