Narodila sa tretieho decembra 1895. Počas celého detstva bolestne vníma, že je „len“ dievča. Je presvedčená, že „keby bol vtedy prišiel na svet chlapec, volal by sa Wilhelm Freud,“ podľa Wilhelma Fliessa, najlepšieho priateľa jej otca.

 

Knižné vydania dlhoročnej korešpondencie oboch mužov sú dôležitým kľúčom k pochopeniu komplikovanej osobnosti zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda. Práve Fliessovi posiela pár mesiacov pred Anniným narodením náčrt teórie, v ktorej našiel riešenie problému neuróz v oblasti sexuality.

 

Otec na prázdniny

 

Mathilda, Sophie, Oliver, Martin, Ernst a nakoniec Anna. Šesť detí súkromného docenta, ktorý sa špecializuje na neurológiu. Uživiť takú veľkú rodinu a zabezpečiť jej životný štandard, ktorý patrí ku kultúre intelektuálnych vrstiev Viedne – byt v dobrej štvrti, starožitný nábytok, bohatá knižnica a zbierky umenia, služobníctvo, vychovávateľky, to všetko si vyžaduje čas a nemalé nasadenie. Sigmund Freud je „otec na prázdniny“, v lete berie deti na vychádzky do lesa, zbiera s nimi hríby, ak cestujú do cudziny, tak najmä na juh. Ináč prichádza domov len večer, keď už je všade poriadok a po večeri sa zatvára vo svojej pracovni. V ortodoxnej židovskej rodine aj tak otec nehladí a netíši deti. Na to je matka, a Sigmund Freud zabezpečí, aby jeho deti mali „matky“ dve. Rok po Anninom narodení sa nasťahuje do ich domácnosti sestra jeho manželky Marthy Minna, ktorej nedávno umrel snúbenec. Freud švagrinú niekoľkokrát sprevádza na jej cestách do rakúskych a talianskych kúpeľov, prvé klebety o ich vzájomnom vzťahu sa však objavia až po smrti všetkých troch zainteresovaných a Anna ich vždy bude popierať. Minna vystupuje ako Freudova neoficiálna sekretárka, o švagrove teórie sa zaujíma viac ako jeho žena a dokáže sa s ním a s jeho kolegami baviť, zatiaľ čo Martha sa stará iba o to, aby mali na stole včas a chutné občerstvenie. „Moja matka verila v môjho otca, nie v psychoanalýzu,“ napíše Anna neskôr.

Sophia, otcovia najmilšia dcéra, je krásna. Anna naopak, má komplexy zo svojho vzhľadu a ani oň nikdy nedbá, matka ju aj ako dospelú ženu bude neustále kritizovať, že sa nevie obliecť ani učesať, že jej padajú pančuchy a že na nej visia šaty. Dve Freudove dcéry rozohrajú večný boj medzi „inteligenciou“ a „krásou“. Na Anne si otec cení jej „šmrncovnú drzosť“. Ona sa až do staroby bude baviť na Rozprávkach o malom Mórickovi, ktorý vždy otvorene povedal to, čo druhí chceli utajiť.

 

Prvá lekcia psychoanalýzy

 

Freud vie, že jeho Výklad snov a sexuálna teória je niečím úplne novým. Trápi sa, že kolegov jeho presvedčenie o univerzálnej túžbe po inceste poburuje. Každý malý chlapček chce získať matku a vykastrovať otca, každé dievčatko chce nahradiť matku v otcovom náručí. Lekári majú pre neho väčšinou len kritiku a opovrhnutie. Niekoľkí - Jung, Adler, Ferenczi a zopár ďalších, ho považujú za originálneho mysliteľa, s nimi založí psychoanalytickú spoločnosť. Keď roku 1902 konečne získa titul profesora, vydýchne si. Znamená to prijatie kolegov, odbornú prestíž, viac pacientov a finančnú istotu. A aj keď ho postupne opúšťajú tí, ktorým najviac dôveroval, Freud ostáva hlavou viedenskej skupiny.

Deti zatiaľ rastú, najmladšia Anna do omrzenia číta knihy Karla Maya a Rudyarda Kiplinga, dychtivo prežíva dobrodružstvá chlapčenských hrdinov. V škole sa učí po anglicky a francúzsky, na prázdninových cestách po taliansky, doma hebrejsky. Vychovávateľka Josephine ju naučí štrikovať. A malá štrikuje tak fanaticky, že jej rodičia zakazujú tráviť čas s ihlicami. Otec chápe jej hobby po svojom – je to náhrada za sexuálne uspokojenie.

Prvú lekcie psychoanalýzy dostáva ako štrnásťročná, keď jej otec ukáže výstavnú vilu v blízkosti Prátra: „Vidíš ten dom? Veci za jeho fasádou nie sú bezpodmienečne také krásne. A tak je to aj s ľuďmi.“ Nenapadlo mu, že jej práve predstavuje jej budúce povolanie.

Sophia sa vydá a roku 1914 porodí prvého syna Ernsta. Anna sa zamýšľa nad vlastnou budúcnosťou. Má sa vydať? Má sa stať učiteľkou? Má sa snažiť dostať do sveta mužov? V júli, mesiac po sarajevskom atentáte, odchádza do Manchestru. Čaká ju tam Ernst Jones, Freudov kolega, ktorý Anne venuje veľa času. „Samozrejme, jeho záujem patril skôr otcovi, ako mne. Bola som už na to zvyknutá,“ spomína po rokoch. Freud mu píše rozčúlený list, že je „Anna príliš mladá a nemyslí ešte na mužov.“ Doktor Jones odpíše, že chcel byť len ústretový. O mnoho rokov neskôr sa Jones stane autorom trojdielnej Freudovej biografie, jedinej, ktorú Anna uzná za serióznu, a v jednom liste spomenie toto stretnutie: „Považoval som Vás, a dodnes považujem, za atraktívnu. V každom prípade som Vás vždy mal rád.“ Anna v odpovedi túto tému preskočí. V jej spomienkach ostane doktor Jones zapísaný ako muž, ktorý ju využil ako prívesok slávneho otca.

 

Neľahké vojnové roky

 

Medzitým vypukne vojna. Anna sa vráti domov a zistí, že je zrazu jedináčik Obe sestry sa vydali, bratia narukovali na vojnu. Nechystá sa na univerzitu, bude učiteľkou na lýceu, ktoré sama navštevovala. Freud, ktorý sa bojí o synov na fronte, si cení, že je doma. „Ináč by mi ostali len tie dve staré,“ píše Ferenczimu. Dcéra pomáha otcovi s prekladmi a on ju začína analyzovať. Anna máva už roky čudné sny, s ktorými si nevie sama poradiť. Objavuje sa v nich mladý muž, ktorého bije či dokonca kastruje iný, starší muž. Mladíkove poníženie prináša dospievajúcemu dievčaťu pocity sexuálneho uspokojenia, Anna sa budí s tým, že masturbuje. Freud vie, že fantázie tohto typu znamenajú masochistický spôsob, ako snívať o výlučnej láske dominantného otca, že namiesto zakázaného „otec miluje len mňa“ fantázia formuluje akceptovateľné „otec bije len mňa“. Keď z prázdnin posiela listy, v ktorých popisuje tieto sny, píše aj to, že sa zobudila s rukami na perine. Je to zákaz rodičov alebo jej vlastná technika, ako sa brániť onanovaniu. V každom prípade je jasné, že očakáva, že otec presne vie, čo tým myslí. Anna píše básne, ktorými sa pokúša vypísať zo svojich nepríjemných snov. Ak sa v nich objavujú ženy, tak sú to len matky a to matky „priveľmi milujúce“. Jediná chyba, ktorú jej vlastná matka nikdy neurobila.

Vojnové roky nie sú ľahké pre nikoho. Freud dostane ako honorár za jeden článok vrece zemiakov, sú vzácnejšie ako peniaze. Anna pracuje ako pomocná učiteľka. Meria len 160 cm, deti ju berú ako kamarátku, vymýšľa pre ne zaujímavé hry a príbehy s dobrým koncom. Vymýšľa také aj pre seba, sadistické predstavy necháva sublimovať do happy-endu, trestaný mladík sa so svojím starší trýzniteľom nakoniec spriatelí. Terapia zaberá, zdôveruje sa otcovi: „Moje rôzne osobnosti mi teraz dávajú pokoj.“ V septembri 1918 s ním ide na psychoanalytický kongres do Budapešti. Hlavnou témou sú vojnové neurózy. Freud vystúpi s prednáškou o budúcnosti psychoanalýzy. Dúfa, že raz príde čas, keď pomoc duši bude taká samozrejmá ako lekárska pomoc telu. Pozorne načúvajúcu Annu jeho vízia veľmi ovplyvní.

V januári umiera Sophie ako jedna z obetí chrípkovej epidémie. Anna tlmí smútok nad smrťou sestry, ktorej vždy závidela, prácou. Päť rokov po vojne sa lieči z TBC, následok hladu a zimy počas vojny. Od mladých mužov v jej veku si drží odstup, keď ju chce jeden z bratrancov pobozkať, vydesí sa. Má ctiteľa, medika Hansa Lampla, ktorého Freud tajne finančne podporuje, ako zať mu však nie je dosť dobrý. Anna obdivuje Siegfrieda Bernfelda, ktorý pripravuje projekt detského domova. Sama sa zaujíma o výchovu takýchto detí. Ani to však nie je ten pravý. Ich dom na Berggasse 19 navštevuje muž stále oblečený v čiernom, o sedemnásť rokov starší ako Anna. Aj August Aichorn vedie domov pre deti z ulice. On, európska kapacita vo výchove zanedbaných detí, má rešpekt pred Freudom, a tak, aj keď si s jeho dcérou dobre rozumie, sú obaja príliš rezervovaní na to, aby si uvedomili, že na ich priateľstve a spoločných cieľoch by sa dalo postaviť dobré manželstvo.

 

Hlava rodiny

 

Anna po analýze cestuje do Hamburgu a Berlína. Freud sa zdôverí rodinnej priateľke Lou-Andreas-Salomé: „Moja annadcéra (tak ju volal) mi veľmi chýba. Cítim sa akoby som prestal fajčiť. A pri takomto nerozlúštiteľnom konflikte je dobré, že sa život predsa len niekedy skončí.“ Svoj vzťah k dcére prirovnáva k silnej závislosti, ktorú preruší len smrť. Aké presné toto prirovnanie je, sa ukáže už čoskoro. Sigmunda Freuda nájdu v ambulancii na zemi, silno krváca z úst. Lekári mu diagnostikujú rakovinu podnebia a čeľuste a aj keď bude žiť ešte šestnásť rokov, budú to roky obrovských bolestí a častých operácií, dohromady tridsať jedna. Ťažká životná lekcia, ktorú zvládne len vďaka tomu, že Anna stále stojí pri ňom. Ako ošetrovateľka, spoločníčka, sekretárka, spolupracovníčka a pokračovateľka v jeho diele. Martha má ťažkosti so žalúdkom a migrény, Minna problémy so srdcom. Na TBC umrie Sophiin mladší syn. Starší Ernst trávi detstvo u Freudovcov. Anna ani nevie ako a stáva sa hlavou rodiny. Pripravuje rukopisy pre psychoanalytické vydavateľstvo, prijíma prvých pacientov. Rozhodne sa špecializovať na detskú psychoanalýzu a liečiť detské poruchy, všetky tie traumy, fóbie, nočné pomočovania. Freudovu teóriu, že dcéra žiarli na matku, závidí bratom penis a identifikuje sa s otcom, dokonale potvrdí práve jeho dcéra. Anna prevezme v živote mužskú rolu, zvolí si doživotnú sexuálnu askézu a altruizmus, vedomé konanie dobra, tak ako sa naučila vedome vymýšľať „dobré konce“ jej zlým snom.

Prvé dve otcove operácie sa podarili, i keď bolestivá protéza mu sťažuje rozprávanie. Napriek chorobe je vitálny, reviduje svoje dielo Ego a Id. Píše sa rok 1925 a do Viedne prichádza Dorothy Tiffany-Burlinghamová hľadať psychoanalytickú pomoc pre svoje deti, desaťročného Boba, ktorý je silný astmatik, Mary (Mabbie), Katrinu (Tinky) a Michaela (Mikey). Aj keď Dorothy pochádza z jednej z najbohatších amerických rodín - Anna sa nevie vynačudovať, že len záhradníkov majú dvadsaťttri - nie je šťastná. Vydala sa za chirurga, u ktorého sa rozvinuli príznaky maniodepresie. Aj on sa lieči vo Viedni, avšak nie úspešne, po niekoľkých rokoch spácha samovraždu skokom z okna. To už manželia dávno žijú odlúčene. Dorothy zveruje deti Anne Freudovej a tá veľmi skoro zisťuje: „Niekedy si myslím, že ich nechcem len uzdraviť, že ich chcem aj mať.“ A niečo podobné cíti aj k ich matke, ale „hanbím sa veľmi za tieto veci, zvlášť pred otcom, vôbec mu o tom nerozprávam.“ S Dorothy si dobre rozumejú aj preto, lebo aj ona má napätý vzťah k otcovi, uznávanému umelcovi, ale ťažkému alkoholikovi, a aj ona sa celé detstvo cítila ako neobľúbený člen rodiny.

 

Zrod vestálky

 

Dorothy si v dome na Bergasse 19 prenajíma byt nad Freudovcami. Vlastne po celý ďalší život budú žiť s Annou pod jednou strechou. Sigmund Freud akceptuje blízky vzťah svojej dcéry k tejto ťažko skúšanej žene. Obe domácnosti fungujú spoločne, Dorothy všetkých vozí v svojom aute, jej deti sa hrajú s Freudovými vnukmi, Bob a Ernst, ktorého Anna vníma ako adoptívneho syna, sú najlepší priatelia. Roku 1930 kúpia Anna a Dorothy víkendový domček na Semmeringu s názvom Hochroterd. Chodia sem s deťmi na pikniky, stačí hodina cesty autom a sú v oáze, dávajú do poriadku záhradu a dom, do viedenského bytu donesú čerstvú zeleninu a mlieko od kravy, o ktorú sa im cez týždeň starajú susedia. Anna dom fotografuje zo všetkých strán a vo všetkých štádiách renovácie, album s obrázkami venuje dvom ľuďom, na ktorých jej záleží – Lou Andreas-Salomé a otcovi. Píše Lou, ktorá okrem otca ako jediná vie o jej niekdajších fantáziách o bití: „Mnohé sa zmenilo, už rozumiem veciam, ktoré som predtým nedokázala pochopiť. Tak neviem, pochádza to od analýzy, alebo jednoducho len starnutím?“ Lou, ktorá roky fungovala ako jej náhradná matka, v odpovedi navrhne, že ju už nebude volať „annadcéra“, ale „sestra“.

Anna sa v tej dobe priatelí aj s Evou Rosenfeldovou, ktorej dvaja synovia umreli na dyzentériu, tretia dcéra zahynula pri výstupe v horách, nažive ostal len jeden sny. Anna je schopná porozumieť a súcitiť s jej utrpením, ich priateľstvo nazýva „takmer dvojičkové“. Píše Eve: „Ja som ty a ty si ja. A všetko, čo odo mňa potrebuješ, si musíš vždy vziať, lebo na to máš právo.“ Eva sprvu žiarli na miesto, ktoré v Anninom živote zaujala Dorothy, ale potom sa spriatelí aj s ňou. Dorothy chodí na analýzu k Sigmundovi Freudovi, ktorý tak zistí, že vzťah tejto ženy k jeho dcére nie je lesbický. Keď sa aj Dorothy chce stať psychoanalytičkou, Freud ju osobne vyučuje, ona navštevuje aj jeho semináre na inštitúte. Dorothy bude neskôr mať nejaké vzťahy k mužom, ostanú však len platonické, takže priateľstvo oboch žien už nič a nik nenaruší. Martha sa trápi, že sa Anna nevydá, ale Dorothy si obľúbi, považuje ju dokonca za milšiu ako vlastnú dcéru.

Anna tak nachádza spôsob, ako pestovať bohatý rodinný život, po ktorom túži. A to napriek tomu, že sa rozhodla ostať „vestálkou“, ako to trefne pomenuje Marie Bonaparte, ďalšia žena z vysokých spoločenských kruhov, ktorá v tom období prichádza do Anninho života. Vnučka bankára z Monaka, princezná z napoleonovskej línie, rodovo spriaznená s gréckou a dánskou kráľovskou rodinou. Aj tá sa po analýze u Freuda rozhodne študovať psychoanalýzu.

 

Práca, práca, práca

 

Anna pripravuje nemecké vydanie zobraných spisov svojho otca, vedie semináre o technikách detskej analýzy, rediguje Časopis pre psychoanalytickú pedagogiku. Prednáša a jej práce si získavajú ohlas.

 

V odborných kruhoch začína narážať na Melanie Kleinovú, detskú psychoanalytičku, ktorá vypracovala vlastnú metódu detskej analýzy, založenú na interpretácii spontánnej hry. Ak chlapček pri hre vráža autíčkami do seba, interpretuje to Kleinová ako dôkaz, že videl rodičov pri sexuálnom akte. Freud to považuje za karikatúru svojej práce.

Silnejú diskusie o laických psychoterapeutoch. Psychiatri s medicínskym vzdelaním nechcú pustiť do svojho „rajónu“ laikov. Freud roku 1926 vydáva prácu Otázky laickej analýzy, v ktorej sa prikláňa k tomu, aby sa psychoanalýza nestala len odnožou psychiatrie. Zdôrazní, že ako hlbinný psychológ má viac do činenia s dejinami ľudskej kultúry, ako s bolesťami kolien. Povráva sa, že sa tým postaral o kariéru svojej dcéry, aby obhájil jej právo pracovať ako psychoanalytička. Tá po prvej knihe Úvod do techniky detskej analýzy vydáva Úvod do psychoanalýzy pre pedagógov, v ktorej zdôrazňuje, že dieťa je plne závislé od starostlivosti a lásky svojej matky.

Anna a Dorothy zakladajú v dome Evy Rosenfeldovej škôlku pre deti od dvoch rokov, ktorým psychické problémy znemožňujú zaradiť sa medzi rovesníkov. Učia tam dvaja mladí muži, Peter Blos a Erik Erikson, prvý neskôr emigruje do USA, kde sa bude venovať problémom adolescentov, z druhého sa stane najznámejší Annin žiak. K škôlke pribudne škola, väčšie deti sa učia podľa Anninej metódy „centristicky“, keď preberajú Eskimákov, učia sa o nich všetko, zemepis, dejiny, prírodopis, to stimuluje ich fantáziu k novým kombináciám. V škole vládne atmosféra slobodnej diskusie, deti chodia do mesta na exkurzie, do múzeí, na koncerty.

Roku 1929 ide Anna na kongres do Oxfordu, kde prečíta otvorený Freudov list a prednesie vlastnú prednášku o fóbii detí zo zvierat. Stretne sa v polemike s Melanie Kleinovou, ktorá medzitým emigrovala do Anglicka a má výhodu „domácej pôdy“. Po tejto konfrontácii sa ich práce vzďaľujú ešte viac.

Židovskí analytici z Berlína emigrovali hneď roku 1933 po vydaní antisemitských zákonov. Na hraniciach, v ktorých nacisti pália zakázanú literatúru, horia aj Freudove knihy. Sigmund Freud, ako vždy politický analfabet, podcení situáciu a odmieta čo i len uvažovať o emigrácii. I keď sa dá pochopiť, že takmer osemdesiatročný muž v zlom zdravotnom stave si nedokáže predstaviť, že by mal opustiť svoj domov a začínať niekde v cudzine odznovu.

Freud píše knihu Muž Mojžiš a monoteistické náboženstvo. Štyri roky ju prepracováva a hľadá odpoveď na to, čo je prameňom sily pre Židov, vďaka čomu po celé tisícročia ich existencie napriek prenasledovaniu prežili? Aj náboženstvo má svoje detstvo, v ktorom sa začínajú neurózy a kladú základy pre budúce traumy, uvažuje Freud, tento vyvolený národ, aj jeho vodca, mali takú zvláštnu silu a zvláštny osud, že ho ostatní odmietali. Kniha vyšla v Amsterdame, keď už Freudovci žili v Londýne. Posledné dielo Náčrt psychoanalýzy, ktorý otvára nové smery pre odbor, už Freud nedokončí.

Anna zatiaľ píše knihu Ego a obranné mechanizmy. Popíše regresiu, represiu, reaktívne výtvory, izoláciu, projekciu, introjekciu, obrátenie proti sebe, sublimáciu, presunutie, obrátenie v opak, odčinenie. Na sebe samej rozozná identifikáciu s agresorom. Keď si spomenie na vlastné detstvo, vidí, že kritiku ostatných detí akceptovala ako pravdivú a potom sa sebakriticky považovala za nevýznamnú. Veľmi citlivo vníma agresiu, prekáža jej dokonca aj „agresia“ chirurgov voči otcovi, zdá sa jej, akoby bola namierená proti nej. Sníva sa jej tento sen: „Zavraždila som našu kuchárku Annu. Odrezala som jej hlavu a rozkúskovala ju, pričom som nemala žiadne pocity viny, čo bolo čudné. Teraz viem prečo: lebo sa volá Anna a to som ja.“ Aj v tomto prípade obracia agresiu proti sebe, i keď ju zmenší tým, že na svoje miesto dá inú „Annu“. Vždy očakáva agresiu kolegov voči sebe, a občas sa nemýli. Otto Fenichal z viedenského inštitútu skritizuje jej prednášku slovami, že ju bude počúvať, až keď povie niečo zaujímavé. A ona sa mu za to poďakuje.

No v rokoch, keď vychádza Annina kniha, sa identifikácia s agresorom stáva veľmi aktuálnou témou. Hrozí ďalšia vojna, najväčšia agresia vo vonkajšom svete. Ako sa k nej postaviť? Sigmund Freud si píše s Albertom Einsteinom a hľadajú odpoveď na otázku „prečo vojna?“, až kým sa po sedem rokov trvajúcom napätí vojna skutočne nezačne. Anna vie svoje: v ťažkých životných situáciách si ľudia vyberajú z obranných mechanizmov, a identifikácia s agresorom je jeden z nich. Výtlačok novej knihy venuje otcovi k jeho osemdesiatym narodeninám. Freud sa teší, na oplátku jej venuje svojho Muža Mojžiša aj s venovaním. Prvýkrát dcére dáva exemplár svojej knihy. Anna ju do posledných dní opatruje medzi najcennejšími vecami. V International Journal of Psychoanalysis vyjde obdivná recenzia o jej knihe. Autorom je Ernst Jones.

 

Líšky v pasci

 

Američanka Edith Jackson im daruje peniaze na založenie detských jaslí pre deti mladšie ako dva roky. Je to čosi úplne nové, pracovať s takými malými deťmi: „Malé dieťa poznáme z analýzy dospelého, teda z historickej perspektívy; chceli by sme však vedieť, akým spôsobom sa vyplavujú zážitky z prvých životných období navonok.“ Vyberajú deti z chudobných viedenských rodín podľa kľúča: otec nezamestnaný, matka upratovačka. Podmienky sú len dve: aby deti nemali infekčnú chorobu a aby boli schopné sa pohybovať, i keď stačí liezť, nemusia ešte vedieť chodiť. Rodičia sú šťastní, akú starostlivosť ich deti dostávajú. Edith Jackson sa vracia do Ameriky s poverením od Dorothy, aby tam našla ďalších sponzorov, ochotných podporiť projekty jej priateľky. Peniaze amerických nadácií a bohatých ľudí budú hradiť väčšinu nákladov na zariadenia pre deti, ktoré Anna založí či už vo Viedni, alebo neskôr v Londýne.

Deti každé ráno prehliadne lekárka, ktorá o ich zdravotnom stave vedie podrobné protokoly. Matky sú prítomné, aby sa mohli informovať, čo je s deťmi nové. Každé ráno deti okúpu a dajú im čisté šaty. Zápisky kopírujú a ukladajú v drevenej krabici, čo bude dôležitý pracovný nástroj aj neskôr na klinike v Hampsteade. Vyúčtovanie presne do haliera posielajú Edith Jacksonovej. Anna nevyzerá dobre, je prepracovaná: „Doma mi nadávajú, že stále myslím iba na bábätká a že vediem dvojitý život.“ K tomu pribudne strach o Dorothy, ktorá pochádza z rodiny astmatikov a z jej úporného kašľa sa vyvinie tuberkulóza. Slúžku, ktorá infekciu doniesla do bytu, prepustia. Zdravotný stav Dorothy sa rapídne horší, musí odísť do švajčiarskeho sanatória. Aj „mama“ Minna leží po operácii srdca niekoľko mesiacov v posteli. K tomu otcova rakovina, lekári tvrdia, že ďalšia recidíva je len otázkou času.

Dvanásteho marca 1938 obsadia Viedeň nemecké vojská. Nasledujúci deň vpadne do bytu Freudovcov nemecký dôstojník a vynúti si od nich 6000 šilingov. Freudov typický suchý komentár: „Viac, ako ja dostanem za jednu návštevu.“ Hneď po nacistickej invázii sa Anna spýta otca: „Nebolo by lepšie, keby sme si radšej všetci vzali život?“ A on povie: „Prečo? Lebo oni chcú, aby sme to urobili?“ Freud nevie, že jeho dcéra a syn Martin požiadali rodinného lekára, aby im dal dostatok uspávacích tabletiek na to, aby všetci mohli v prípade núdze spáchať samovraždu.

Viedenskí psychoanalytici opúšťajú jeden po druhom mesto. Prichádzajú dvaja rodinní priatelia – Ernst Jones z Londýna a Maria Bonaparte z Paríža, aby presvedčili Freuda, že musí tiež odísť. Princezná im denne ponúka pomoc pri sťahovaní. Dvadsiateho druhého marca prichádza nemecké komando opäť. Prevráti byt hore nohami a štyria ozbrojení esesáci odvedú Annu so sebou. Gestapo ju vypočúva v súvislosti s vydavateľstvom. Vráti sa večer o siedmej. Nikto z tých, čo tam vtedy boli, nezabudne na to, ako 82-ročný Sigmund Freud, vždy taký hrdý a stoický, plačúc vykladal, že chce, aby – keď sa Anna vráti - všetci rýchle utiekli z Viedne.

S pomocou Marie Bonaparte sa Freud pustí do triedenia papierov a balenia svojich antických zbierok. Dorothy pošle maľovaný drevený nábytok z vidieckeho sídla do Ameriky, aby tam vyčkal, kým sa svet upokojí. Zariadenie viedenskej škôlky pošlú do Anglicka. Anna vybavuje víza a potrebné papiere. Freud poznamená: „Líška, keď padne do pasce, odhryzne si aj nohu, len aby sa zachránila. Tak si teraz pripadáme...“ Dcéru premenuje na H(eilige)anna – svätá Anna. A ešte dodáva: „Anna je silnejšia ako ja!“ Štvrtého júna sa konečne vezú vlakom na slobodu.

 

Otcova smrť, priateľkin návrat

 

Sigmund Freud má pred sebou už len necelý rok života. Anna je mu stále k dispozícii, čistí mu protézu, sprevádza ho na lekárske prehliadky. Je na ňu odkázaný ako malé dieťa, napriek tomu ona hovorí: „Vo veľkých rozhodnutiach je veľký.“ Denne analyzuje šiestich-siedmich pacientov. Na tretí pokus nájdu vyhovujúci byt na Marensfield Gardens 20, v peknej trojposchodovej budove. Dnes je tam Freudove múzeum. Jeho starožitné poklady stoja presne tak, ako stáli v jeho pracovni vo Viedni.

Vo februári 1939 lekári Anne povedia, že jej otca už nemá zmysel operovať. Nemôže tomu uveriť. Pokúšajú sa ho ožarovať. Ožarovanie nepomáha, nekrotické rany zapáchajú, neznesiteľný zápach sa nedá potlačiť žiadnymi pokusmi o hygienu úst. Freud prestane brať pacientov, nadiktuje resumé prípadov a nájde pre nich nových analytikov. Zatiaľ hrdinsky znáša bolesti bez opiátov. Dorothy odpláva na lodi do Ameriky, aby bola pri pôrode prvého dieťaťa jej staršej dcéry Mabbie. Jej ďalšie tri deti študujú na amerických školách a chodia na psychoanalýzu, aby spracovali smútok po otcovej samovražde. Dorothy píše: „Myslím ustavične na teba, na Tvoj život, Tvoje ťažkosti a problémy, v myšlienkach som väčšinu času pri tebe.“

Dvadsiateho prvého septembra lekár dá Freudovi morfium, aby mu uľahčil od bolestí. Až do chvíle, kým stratil vedomie, bol sám sebou, o dva dni upadol do kómy, z ktorej sa už neprebral. Mal 84 rokov. Jeho telo spália a pochovajú v gréckej urne, darčeku od Marie Bonaparte. Princezná príde na pohreb, mnohí z jeho priateľov a kolegov sa však kvôli vojne nemôžu dostať do Anglicka. Stefan Zweig prednesie pohrebnú reč v nemčine, Ernst Jones v angličtine.

Anna sa po piatich dňoch vráti k pacientom. Otcovým priateľom pošle list s prosbou, aby jej vrátili jeho listy, archivuje jeho poznámky a rukopisy, chce sa postarať o jeho vedecký odkaz. Dorothy píše o freudiánskych psychoanalytikoch v Amerike: „Všetci pracujú s myšlienkami na teba. Potrebujú však niekoho, kto by ich viedol, žiaden z nich nie je schopný poskytnúť iným pomoc, ktorú potrebujú. Rozdeľuje ich žiarlivosť a strach z konkurencie a nenávisť medzi nimi rastie.“ Aj keď občas spomenie možnosť, aby Anna prišla do Ameriky, veď by tu bola potrebná, mohla by viesť semináre, mať pacientov i škôlku, Dorothy cíti, že „big business“ mentalita Američanov, ktorá ich samotných dostáva pod veľký tlak, by jej priateľke určite nevyhovovala. Dorothy dosť dlho verí, že miluje psychológa Waltra Langera, ale presvedčí sa, že nič v živote nie je pre ňu také dôležité, ako priateľstvo s Annou. „Život bez teba nemal žiaden zmysel – len prežívanie a nič iné – som si celkom istá, že by to už nič ďalej neprinieslo.“ Jej komplexy a fóbie sa zhoršia bez prítomnosti takého prameňa sily, akým je Anna. Do Anglicka sa vráti s dôležitými kontaktmi a peniazmi od ďalších amerických sponzorov.

 

Netypický detský domov

 

Anna spoznáva anglických filantropov, ktorí podporia jej projekt na pomoc opusteným deťom a vojnovým sirotám. Najskôr otvorí v Hampsteade dočasný domov pre rodiny, ktoré prišli o strechu nad hlavou pri bombardovaní Londýna. Opustený dom zariadia nábytkom z viedenských jaslí, je tu desať-dvanásť detí, niektoré s matkami. Keď sa zvýši prílev peňazí z Ameriky, otvoria druhý dom pre dojčatá a ubytovňu pre evakuované deti. Postupne sa starajú o 120 detí. Martha Herzbergová, ich bývalá spolupracovníčka z jaslí, kedysi prominentná návštevníčka viedenských salónov zatiaľ bezplatne vedie ich domácnosť. Neustále treba presviedčať a získavať ľudí, nevyhnutne potrebné sú najmä lieky, deťom hrozí chrípka, šarlach, kašeľ. Počas vojnových rokov tu pracuje mnoho mladých zdravotných sestier.

Tento netypický vojnový detský domov sa snaží vrátiť deti čo najrýchlejšie k rodičom. Matky novorodencov tu pracujú ako upratovačky, aby mohli byť pri svojich deťom. Súrodencov dávajú spolu, aby nezničili ich vzťahy a aby ich rodičia našli na jednom mieste. Návštevy môžu prísť kedykoľvek, vo dne i v noci. Anna vedie obrovskú korešpondenciu s otcami na frontoch a matkami nasadenými v zbrojných fabrikách. Anna a Dorothy napíšu dve knihy o deťoch vo vojne a deťoch bez rodiny. Aby nahradili chýbajúcu matku, ktorej absencia v takomto útlom veku zanechá na dieťati stopy, skúsia vytvoriť skupinky štyroch-piatich detí s „matkou“. Deti teraz očakávajú kŕmenie, prebaľovanie, kúpanie a láskanie od jednej náhradnej matky. Predtým to bola stále iná sestra, ktorá mala práve službu. Samotné organizátorky prekvapí, akú rýchlu a pozitívnu odozvu to má. Za pár dní zrastú všetky „rodiny“ do pevného zväzku a vedú takmer normálny rodinný život. Majú k dispozícii len dvoch mužov, ale v pozíciách náhradných otcov im pomáhajú miestni požiarnici, ktorí prichádzajú na návštevy do domova tak často, ako len môžu. Na Vianoce preberú Anna a Dorothy tradičnú mužskú úlohu Deda Mráza. „Je tu tak veľa detí,“ vysvetľujú deťom, „že sme museli prísť obaja, bratia-dvojičky.“

Do služby sa hlási vždy viac záujemkýň, ako je voľných miest. Nové sestry absolvujú kurzy anatómie, prvej pomoci, stravovania, hygieny a detských chorôb gymnastiky pre dojčatá, a samozrejme, úvod do psychoanalýzy. Pracujú metódou, ktorú vynašli vo Viedni – každý spolupracovník si zapisuje poznámky o každom dieťati a potom o nich spoločne diskutujú. Pre každé dieťa pripravia vlastný vývinový program – koľko má spať, čo má jesť, aké hry potrebuje pre správny rast tela, duševný rozvoj a tvorbu vzťahov. K pozorovaniam patrila aj fotografie a filmy, čo inšpirovalo po vojne Jamesa Robertsona, aby nakrútil o deťoch v nemocniciach, v náhradných rodinách a v rôznych stresujúcich situáciách filmy, ktoré mali veľký vplyv na zmenu prístupu spoločnosti k nim.

 

Konečne slobodná

 

Za najdôležitejšie Anna považuje vydať otcove spisy v angličtine. Smútok a prepracovanosť si vyberú daň. Dorothy sa vráti TBC, Anna leží so silnou chrípkou, bezmocná v horúčkach a obáva sa o budúcnosť psychoanalýzy. Dosiaľ nikdy nebola taká chorá, aby musela prerušiť prácu. „Každý sa to raz musí naučiť....“ píše Aichornovi, ktorý sa nečakane ozval z Viedne. Vojnu prežil relatívne bezpečne na rakúskom vidieku a teraz chce obnoviť viedenskú psychoanalytickú spoločnosť. I keď aj jeho vojna tragicky poznamenala, umrela mu žena, jeho byt zbombardovali, jeden zo synov bol v koncentračnom tábore.

V táboroch umreli štyri Freudove sestry, Anna si robí výčitky, že ich nevzali so sebou z Viedne. Ale kto by bol vtedy predpokladal, že niekomu budú prekážať štyri staré dámy, ktoré sa nikdy neplietli do politiky? Od roku 1939 po kongres 1949 ubudlo 64 členov psychoanalytickej spoločnosti, väčšinou obete nacizmu. „Čo bude s psychoanalýzou, keď učitelia vymrú?“ zúfa si Anna.

Marie Bonaparte prinesie Freudove listy Fliessovi. Napriek otcovmu ústnemu zákazu Anna s Martinom dajú súhlas, aby vyšli. Oni v tom vidia historický dokument, verejnosť škandál. Freudove analýzy vlastných snov a sexuálnych fantázií považujú čitatelia za senzáciu. V USA vyjdú dve Freudove biografie, povrchné a nepriateľské voči nemu. Až Jonesovu trojdielnu biografiu Anna prijme ako skutočný obraz o živote a diele jej otca.

Po sérii infarktov umiera jej priateľ Aichorn, ďalšia veľká strata. Umiera aj deväťdesiatročná Martha, matka, ktorá pre svoju dcéru mala väčšinou len kritické slová, ako škaredo a neupravene vyzerá. Anna odpovedá na kondolencie z celého sveta tým, že jej matka bola človek, ktorý mal privilégium stáť po boku jej otca. Keď telefonuje s priateľmi o smrti matky, na svoje vlastné prekvapenie plače do telefónu. Po jej smrti po prvýkrát číta ľúbostné listy svojich rodičov a plače ešte viac. Ako 56-ročná konečne môže žiť slobodne, tak, ako chce, cestovať na „dobrodružné dovolenky“, ako to nazýva Dorothy. Kúpia letný dom pri mori vo Walberswicku a žartujú, že vedú „dievčenský penzión“ pre ovdovelé priateľky, ktoré k nim prichádzajú na prázdniny. Aj Marie Bonaparte stratí roku 1957 manžela a roku 1962 umiera na leukémiu.

Na pôde UNESCO Anna prednáša o starostlivosti o deti počas vojny. Jej názory pomôžu presadiť myšlienku, že odlúčenie od matky a straty, ktoré deti utrpia počas vojny, choroby alebo rozpadu rodiny, majú na ich ďalší vývoj veľmi zlý vplyv. Podarí sa jej presvedčiť medicínsku verejnosť o tom, že matka má byť prítomná počas pobytu dieťaťa v nemocnici. Vydá štúdiu o sublimácii detskej agresie. Referuje o skupine detí, ktoré jej priviezli do domova. Deti strávili v koncentračnom tábore tri roky života v oddelení bez matiek. Našli si vlastné východisko, vytvorili akoby rodinu, dokonca bez bežnej súrodeneckej rivality. Boli síce precitlivené, nepokojné, agresívne a ťažko ovládateľné, ale nie psychicky defektné.

Roku 1951 otvorí terapeutickú kliniku, ktorá pomáha psychicky narušeným deťom a ich rodinám. Dorothy sa stará o nevidiace deti mladšie ako päť rokov. Ernst Freud upravil priestory škôlky, aby sa tam cítili bezpečne. Svoju kliniku Anna prirovnáva k dieťaťu, ktoré sa počas prvého roka zdvojnásobí, potom strojnásobí a ďalej rozvíja. Ale raz príde deň, keď je také, aké má byť. „Pýtam sa často, kedy dosiahneme toto štádium.“

 

Roky kreativity

 

Keď ju po prvýkrát pozvú prednášať do Ameriky (celkove USA navštívi dvanásťkrát), odmieta publicitu vo veľkom štýle. Aj tak ju však čakajú stretnutia, konferencie, diskusie. „Radšej som mala vyskočiť z lode a utopiť sa,“ sťažuje sa. Ale: „Za dva mesiace som prečítala viac kníh o akademickej psychológii ako doteraz.“ A to, čo prečíta, využije na svojej klinike. Nestratí ani zmysel pre humor. Nemôže uveriť tomu, že jeden ženský časopis podrobne opíše, aký mala kabát a náhrdelník. Študenti sú ňou nadšení. Kolegovia si všimnú, v akom zlom zdravotnom stave je Dorothy a na oboch stranách Atlantiku sa rozvinie diskusia, ako jej pomôcť. Vďaka tomu po streptomycíne a špeciálnej diéte jej symptómy TBC konečne zmiznú.

Anna predá kožuchy po mame aj tete Minne, ale otcov kabát dá vyčistiť a postaví ho starostlivo do skrine. V rodine sa rodia deti, aj jej dieťaťu-klinike sa darí. Vyjde zobrané dielo Sigmunda Freuda, Anna vyberá listy a iné dokumenty, ktoré povolí vydať až keď sa presvedčí, že tam nie je nič, čo by mohlo otcovu pamiatku alebo rodinu kompromitovať. Začínajú aj rokovania s rodinou C. G. Junga kvôli vydaniu ich korešpondencie. Psychoanalytické spoločnosti sa postupne formujú v rôznych krajinách sveta. Americký talent pre publicitu ju zasiahne veľmi nepríjemne, keď nedokáže zastaviť Hollywood, ktorý chce točiť film o jej otcovi. Režisérovi Johnovi Hustonovi posiela dôrazné protestné listy. Právnici sa hádajú o copyright. Film nakoniec natočia s Montgomery Cliftom v úlohe mladého Freuda, uvedú ho s veľkou pompou, má zlé kritiky a rýchle upadne do zabudnutia. „Vlastného otca nedokážem ušetriť od toho, aby sa stal filmovým hrdinom,“ zúri Anna.

Roky medzi 65 a 75 rokom života sú obdobím jej neuveriteľnej kreativity a výkonnosti. Zabezpečuje budúcnosť kliniky, s Dorothy si požičajú motorizovaný čln a trávia na ňom dni dovolenky. Cítia sa mladé a dychtia po dobrodružstvách. Anna dostáva čestné doktoráty, keby mala záujem, mohla by si k menu pripisovať LL.D., Sc. D. CBE, to posledné znamená Commander of the Order of the British Empire, titul, ktorý dovtedy žiaden z analytikov nedostal. Ona sa však bude podpisovať „annafreud“, tak pevne sa cíti byť zviazaná s otcovým menom.

Klinika potrebuje „čerstvú krv“. Bývalí pacienti podporujú jej rozvoj aj vzdelávanie nových odborníkov. Je tu 45 terapeutov a 30 pomocných síl v dvoch budovách. Päťročné dievčatko sa Anny spýta: „A ty máš koľko detí?“ Anna si k nej kľakne, objíme ju a úprimne povie: „Mám veľa, veľa detí.“ Ďalšie dieťa sa jej spýta, prečo nosí také dlhé sukne. „Sú tým dlhšie, čím som staršia.“ Dieťa sa zľakne, že čoskoro umrie, ale druhé sa pozrie a znalecky povie: „Je to v poriadku, ešte nesiaha po zem.“

 

Učí sa byť sama

 

Má pracovať do poslednej chvíle? Alebo sa vrátiť k milovaným ručným prácam a k čítaniu detektíviek? Dorothy kvôli Anne vymetá antikvariáty a hľadá ďalšie kriminálne romány, hoci sama ich ktovieako nemá rada. Mabbie odchádza od muža k mame a „mame Anne“, spomína si na psychotického otca, ktorý skočil z okna, a predávkuje sa tabletkami na spanie. Anna už prestáva vládať. Dostáva tabletky proti anémii, ale hemoglobín stále klesá. Lekári sú bezradní. Každý deň dostáva transfúziu krvi. Keď roku 1977 umiera sestra Mathilda, každý deň ju navštevuje. „Bola som najmladšia a teraz som jedináčik,“ rozhodne sa byť tak stoická ako býval jej otec. Keď vyjdú knižne listy Freuda a Junga, teší sa, ale je smutná z toho, ako zle sa toto vzácne priateľstvo skončilo. Feministky kritizujú práce jej otca, najmä teóriu kastračného komplexu a jeho názor, že dievčatá závidia chlapcom penis. Stúpa počet kníh o Freudovi, ktoré ho vykresľujú ako plagiátora, intolerantného tyrana, ktorý nenávidel svoj židovský pôvod a ktorý sám vytvoril legendu o sebe. Ešte pozornejšie zhromažďuje a spracováva jeho poznámky, pretože je presvedčená, že jediný účinný spôsob obrany proti takým útokom je jeho vlastný hlas. Keď zistí, že dvaja mladí autori začali písať knihu o nej, poznamená: „Dúfam, že žiadna moja biografia nevyjde pred mojou smrťou.“ Keď predsa len vyjde, posiela autorovi list s 52 chybami, ktoré tam našla.

Roku 1981 poskytne analytik, ktorý analyzoval Freudove a Fliessove listy, interview novinám New York Times. Zničujúci dopad na pamiatku oboch mužov, „Watergate psychoanalýzy“. Anna zakáže publikovať akékoľvek listy jej otca. V novembri umiera Dorothy. Jej popol uložia v krypte Freudovcov. Freud kedysi po Rankovej smrti povedal, že smrť priateľa sa nepociťuje len ako strata, ale aj ako zrada. Presne tak to teraz cíti aj jeho dcéra, ale pokúsi sa správať podľa otcovej rady a spomína len na to dobré, čo spolu prežili. Odmieta oslavovať svoje 84. narodeniny. „Pokúšam sa naučiť byť sama, pravda, okrem mojej roboty.“ Na stole má poslednú fotografiu Dorothy, ktorú krátko pred jej smrťou urobil jej vnuk.

Štrikuje, dokonca tie veci predáva na benefičnej akcii pre kliniku, ktorá vynesie celkom slušné peniaze. V januári 1981 sa jej sníva sen: „Chcela som ísť do práce a nevedela som nájsť kliniku.“ Londýnske Sunday Times zverejnia dva články, jeden o tom, že Freud bol v mladosti závislý od kokaínu, druhý o jeho tajnom milostnom pomere so švagrinou. Absurdné teórie, Anna vie, že drzosť bulvárnych novín nemá hraníc. Prvého marca 1982 dostáva porážku, ktorá naruší jej pohybové a rečové schopnosti. V sanitke sa pýta lekára: „Toto je koniec?“ V nasledujúcich mesiacoch sa snaží hovoriť čo najzrozumiteľnejšie a držať oči otvorené aspoň tak, aby mohla prečítať titulky v novinách a štrikovať. Diktuje listy a v kolieskovom kresle prijíma návštevy. Opatrovateľka jej číta detektívky. Ešte raz položí kvety na otcov hrob. Keď je už tras hlavy a rúk neudržateľný, neurológ jej dá opiáty. Podobne ako jej otec, aj ona prekročí hranicu, kedy už neznesie svoj stav. Umrie deviateho októbra v nepokojnom spánku. Pár dní predtým prikáže vybrať otcov starý kabát zo skrine, uložia ju do neho ako malú školáčku a utopená v otcovom kabáte sa v kolieskovom kresle nechá vyviezť k jazeru, kde kŕmi kačky a pozoruje hrajúce sa deti.

 

Pramene:

E. Young-Bruehl: Anna Freud – eine Biographie. Wiener Frauenverlag 1988.

W. Salber: Anna Freud. Rowohlt Taschenbuch Verlag, Hamburg 1985.