|
„Žijeme príliš rýchle a práve toto náročné životné tempo sa podpisuje pod tým, že sa depresie stávajú poruchami 21. storočia,” konštatuje MUDr. Eva PÁLOVÁ, PhD., prednostka Psychiatrickej kliniky LF Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. „V našej spoločnosti, bohužiaľ, sa ešte stále nepovažuje za samozrejmé, že mozog je orgán, ktorý potrebuje výživu, ...
...prekrvenie, primerané množstvo neurotransmiterov, aby fungoval bez problémov. A keď ich hladina nie je dostatočná, podáva horší výkon. Každý vie, že keď má poruchu štítnej žľazy, stačí brať príslušné hormóny a štítna žľaza bez väčších problémov funguje ďalej. Menej už ľudia chápu, že ak má mozog deficit neurotransmiterov, tak ich proste tiež treba doplniť, a nie je to nič dehonestujúce.”
S akými problémami sa na vás obracajú ľudia okolo päťdesiatky? Čo je tým spúšťačom, ktorý ich nakoniec presvedčí, že nielen ich telo, ale aj ich psychika potrebuje odbornú pomoc?
O päťdesiatke by sa dalo diskutovať, či je to významnejšie výročie v živote muža alebo ženy. Klimaktérium je síce navonok viditeľnejšie u ženy, ale aj u muža môžeme postrehnúť isté prelaďovanie organizmu. Niektorí si priznajú, že majú problémy, na ktoré sami nestačia, ale za psychiatrom väčšinou prídu až vtedy, keď sa im už všetko vymyká spod kontroly.
Líšia sa dôvody, ktoré privedú do psychiatrickej ambulancie muža, a dôvody, kvôli ktorým k vám prídu ženy?
Líšia. Muži prichádzajú najčastejšie kvôli poklesu duševnej alebo sexuálnej výkonnosti, ženy si skôr nevedia poradiť s emocionálnymi problémami.
Muž u psychiatra
O mužoch je vo všeobecnosti známe, že lekárom sa vyhýbajú, pokiaľ sa len dá. Päťdesiatka je však vek, keď sa aj ten, kto bol dosiaľ zdravý a v plnej kondícii, sa musí konfrontovať s prvými príznakmi úbytku síl. Dokážu ich vaši pacienti prijať?
Väčšina prešla najskôr interným screeningom, liečbou hypertenzie, bolestí svalov a kĺbov, kardiovaskulárnych obtiaží. K psychiatrovi ich najčastejšie dotlačí nespavosť a pokles sexuálnej výkonnosti. Časť porúch potencie ide síce na vrub organických porúch, ale mnohé možno pričítať práve psychickým problémom. Náročná doba, v ktorej žijeme, vystavuje mužov permanentnému tlaku enormného súťaženia. V tomto veku človek začína už aj trošku bilancovať. Mnohí pacienti mi hovoria, že si až teraz uvedomujú, ako všetko podriadili práci. Špirála výkonnosti a úspechu, ktorá človeka často „ zomelie“, ho zvyčajne pripraví o dostatočný čas na relaxáciu a len výnimočne si niekto dokáže uchrániť svoje hobby. Neschopnosť uvoľniť sa a zľaviť z vysokých nárokov na seba ich často nakoniec doženie až do ambulancie psychiatra.
Čím môže vyčerpanému päťdesiatnikovi pomôcť práve psychiater?
Terapia musí byť komplexná. Po päťdesiatke už treba brať do úvahy všetky zdravotné riziká. Ale aj ten, kto ochotne užíva tabletky na vysoký krvný tlak, na vysoký cholesterol a vysokú hladinu cukru v krvi, sa cíti trochu nesvoj, keď zistí, že má brať antidepresíva. Hoci sa poriadne nevyspal už niekoľko týždňov či dokonca mesiacov, hoci už vyskúšal všetky rady „dobrých kamarátov“ typu „unav sa v záhrade”, „daj si vitamíny” či v najhoršom prípade „vypi si”, stále ešte váha.
Psychiater je naozaj posledný odborník, za ktorým sa u nás človek vyberie, a aj to často až vtedy, keď už všetko ostatné zlyhalo...
Je to škoda, pretože medzitým človek zvyčajne zbytočne stratí niekoľko mesiacov až rokov zo svojho života, počas ktorých jeho život nemal potrebnú kvalitu. Depresívne poruchy v tomto veku sa často prejavujú okrem poruchy nálady aj tým, že takýto človek je stále v napätí, nevie sa uvoľniť, pracuje s pocitom, že na všetko musí vydať niekoľkonásobne viac energie, všetko mu trvá omnoho dlhšie ako predtým, po prerušovanom spánku sa zobúdza nedostatočne odpočinutý, unavený, už začiatok dňa pre neho zvyčajne býva ťažký a žiadna káva to nedokáže napraviť... Tento stav si zvyčajne vyžaduje antidepresíva novej generácie, ktoré človeka dokážu zbaviť nadmerného napätia, prispejú k zlepšeniu koncentrácie, pomôžu navodiť pravidelný biorytmus, počas ktorého je v noci kvalitný spánok a cez deň je človek bdelý a aktívny. Lieky pripravia v mozgu pôdu na to, aby mohol podávať dobrý výkon. Nemenia povahu pacienta, v mozgu iba upravujú hladinu tzv. neurotransmiterov, t. j. nervových prenášačov, ktoré sú v prípade depresie často znížené a na správne fungovanie mozgu sú nevyhnutné. Ak ste mali zlomenú nohu a dajú vám dole sadru, nikto vás neženie hneď skákať cez prekážky. Každý vie, že potrebujete čas na rehabilitáciu. No keď má človek psychický problém, väčšinou mu poradia akurát to, že sa má vzchopiť. Aj on sa však musí istý čas najprv adekvátne liečiť a potom by ešte mala nasledovať rehabilitácia, po ktorej sa môže naplno vrátiť späť do života.
Žena u psychiatra
Ničím neodôvodnený smútok, úzkosti, nevyrovnaná nálada, rýchle prechody z útoku do plaču... Je depresia žien v strednom veku zákonitá?
Okolo päťdesiatky má zhruba každá tretia žena symptómy, ktoré vyžadujú psychiatrickú liečbu. Za nami ich pošle zväčša gynekológ, ktorý vidí, že nejde len o triviálne úvodné prejavy začínajúceho sa prechodu či o bežnú reakciu na stres alebo zvýšenú záťaž, ale že ide o závažnejšie a dlhodobejšie psychické ťažkosti. A aj keď sa nie vždy označia ako psychiatrický problém, pretože ženy ako emocionálnejšie bytosti sú zvyknuté na kolísanie nálad, či už v rámci premenštruačného obdobia, alebo krátko po pôrode, veľmi často je práve v takýchto prípadoch pomoc psychiatra nevyhnutne potrebná a hlavne užitočná.
Nestačí len vyladiť dočasnú hormonálnu nerovnováhu a umelo nahradiť nedostatok estrogénov?
Aj keď sa u nás problémy v období prechodu liečia najčastejšie hormonálnou liečbou, treba podotknúť, že práve toto obdobie je v živote ženy rizikové, i pokiaľ ide o výskyt určitých duševných porúch, veľmi často práve depresií. Ženy síce majú v mozgu aj estrogénové receptory typu alfa a beta, ktoré sa podieľajú na fungovaní pamäti, sústredenia, výkonu, a keď sa upraví hladina estrogénov, stav sa často zlepší, avšak málokedy dôjde k úplnej úprave stavu. Ak má totiž žena zníženú hladinu neurostransmiterov v mozgu, tak nemá dostatok serotonínu, často označovaného za tvorcu dobrej nálady. Liečba teda musí byť komplexná. Vo svete fungujú špecializované centrá pre ženy, v ktorých je k dispozícii internista, gynekológ, psychiater, rehabilitačná sestra, pretože naozaj ide o komplex problémov, ktorý sa dá len ťažko zvládnuť iba jedným odborníkom.
Líši sa depresia v klimaktériu od „normálnej“ depresie nejakými špeciálnymi príznakmi? Prestane po odznení klimaktéria?
Depresia v klimaktériu je zvyčajne ťažšia ako ostatné formy depresie, a napriek tomu sa so žiadosťou o pomoc takáto pacientka obráti na psychiatra až vtedy, keď jej ťažkosti už veľmi výrazne komplikujú bežný život. Je často smutná, bez nálady, nespí, nevládze, cíti sa slabá, má tzv. polymorfné bolesti, čo znamená, že ju bolí hlava, krk, kríže, má bolestivé tlaky na hrudi, a kým sa rozhýbe, trvá to často celé dopoludnie, nedokáže sa sústrediť, je podráždená. Bez liečby prichádza o niekoľko mesiacov či rokov života, a to je dosť veľká strata. Tento typ depresie môže po niekoľkých mesiacoch prejsť, ale nikde nie je napísané, že sa už nezopakuje. Pretože ak sa začínajú depresie v tomto veku, v prechode, zvyčajne majú ťažší priebeh, a navyše majú tendenciu vracať sa a prejsť do chronickej fázy. Takže zanedbať ich je príliš veľký „luxus”. Uvedomte si, že dnešná päťdesiatnička má pred sebou ešte dvadsaťpäť až tridsať rokov života --a tie by mala hodiť cez palubu? A prečo by sa vlastne s vážnymi psychickými ťažkosťami mala boriť sama, keď už na ne v súčasnosti existuje účinná pomoc? Svetová banka vyhlásila depresie za druhé najdrahšie ochorenie do roku 2020 a myslím si, že Svetová banka má ďaleko od subjektívnych postojov. Ak bije na poplach, tak preto, lebo v prípade depresie ide aj o tvrdé ekonomické dopady nielen na jedinca, ale aj na celú spoločnosť. Zatiaľ sa okrem toho primálo upozorňuje na ďalšiu nepríjemnú vlastnosť depresie, a to na fakt, že ak sa nelieči, môže sa spolupodieľať na vzniku iných ochorení, z ktorých sa mnohé zaraďujú do kategórie tzv. civilizačných chorôb a sú typické pre našu súčasnosť. Žena, ktorá má dlhodobo pocity napätia, úzkosti, búši jej srdce, má bolesti na hrudníku atď., si často roky myslí, že má „iba“ choré srdce, chodí opakovane na interné vyšetrenia, na EKG, berie lieky na tlak, a pritom by často mala byť aj v rukách psychiatra.
Právo byť taká, aká chcem byť
Päťdesiatničky sú momentálne najrizikovejšia skupina. Mnohé sú vystavené každodennému strachu zo straty zamestnania, väčšinou majú obrovský hendikep v tom, že neovládajú dostatočne cudzie jazyk, a pod. Keď v tomto veku prídu o prácu, deti často ešte študujú, prípadne si zakladajú rodiny, a najmä matka to vníma tak, že práve najviac potrebujú jej podporu. Čo poradíte v prípade takéhoto psychického stresu?
Nezamestnanosť je niekedy na chvíľku aj dobrá, a to pre ženy i pre mužov: človek na pol roka „vypadne“ z kolotoča zabehaných povinností, má čas utriediť si hodnoty a nezriedka aj prehodnotiť životné priority. Mnohí už nakoniec prišli za mnou a povedali mi: „Viete čo, bolo to dobré, že som na čas prišiel o prácu, ktorá mi aj tak nevyhovovala. Našiel som si novú, zaujímavejšiu robotu, lebo som už vyberal podľa iných nárokov, aj s tým novým šéfom dokážem lepšie vyjsť.“ Strata zamestnania sa môže stať vhodnou príležitosťou na nutnú zmenu. Poznám ženy, ktoré sa nepoddali pocitu, že sú na príťaž, že sa nedokážu adekvátne postarať o rodinu, naopak, zaujali aktívny prístup a konečne si našli prácu, ktorá ich viac tešila, prinášala im viac pozitívneho ako práca, ktorej sa dovtedy často úzkostlivo držali len kvôli obave z neistej budúcnosti....
Pozorovali ste na svojich pacientkách, že po klimaktériu akoby chytali „druhý dych”?
Je to pomerne častý jav. Ja tomu občas hovorím, že ide o tzv. náhradný program. Deti odišli z domu, žena už nemusí toľko času venovať rodine a zrazu v sebe nachádza silu intenzívnejšie sa zapájať do aktivít, na ktoré predtým nemala čas. Keby sme sa pozreli na vrcholy aktivity, tak u žien je ten prvý v mladosti, keď vychádzajú zo škôl, a druhý vrchol prichádza práve okolo päťdesiatky. Veď už nemusia bežať z práce do druhej zmeny v domácnosti. Ženy v našej kultúre boli vychovávané tak, že musia slúžiť rodine, že musia kvôli deťom, mužovi, domovu obetovať seba, svoje ambície, svoje predstavy o živote. A nikto si neuvedomoval, že unavená, nespokojná žena rodine veľmi neposlúži. Navyše, že je negatívnym vzorom tak pre dcéru, ktorá automaticky preberá jej správanie, ako aj pre syna, ktorý si bude hľadať podobnú „obetavú“ partnerku. Dnes v rodinách existuje toľko konfliktov a problémov s komunikáciou práve preto, že rodičia a deti vyrastali na odlišných hodnotových kritériách. Generácia mladých žien je iná, odsúva založenie rodiny na neskorší vek, venuje sa viac sebe, svojim záujmom a sebarealizácii, má inú predstavu o fungovaní a postavení ženy v rodine, ako mali ich matky či babičky. Myslím si, že rodine oveľa viac prospeje, ak je matka dobre naladená, oddýchnutá, spokojná. Stojí za to vytvoriť si iný rebríček priorít, žehlenie dať na posledné miesto, prechádzku alebo cvičenie na prvé. Žena v tomto veku by si mala veľmi presne ujasniť, čo ešte chce od života. Svojim pacientkám dávam často dve „domáce úlohy“. V rámci prvej im na linajkový papier nakreslím dva stĺpce: do prvého majú napísať svoje negatíva, do druhého pozitíva. Potom to spolu vyhodnotíme - zvyčajne je oveľa viac tých pozitív. Na druhý papier majú napísať, aké by chceli byť, a to nezávisle od podmienok a situácie, v akej práve žijú. Sú to prvé kroky k tomu, aby urobili zmeny vo svojom živote. Samozrejme, určite to nebude zo dňa na deň, treba ich robiť postupne, ale raz sa určite priblížia k tomu, aby žili taký plnohodnotný život, aký si predstavujú. Ak si presne naplánujú aktivity, napr. ktorý deň v týždni pôjdu cvičiť, kedy plávať, kedy ku kaderníkovi, ak si premyslia, ako rozvrhnú domáce práce a zapoja do nich celú rodinu, tak zistia, že postupne majú čoraz viac času na seba a že sa doma nič nestalo. Nikto nezomrel od hladu ani od špiny, ak si raz za čas zašli s kamarátkami na kávu. Treba si zracionalizovať povinnosti a naučiť sa, že niektoré veci naozaj nemusia byť urobené ihneď. Bohužiaľ, dnes na nás tlačí ideál dokonalej, perfektnej, upravenej, štíhlej, aktívnej a atraktívnej ženy. Mnohé ženy sa trápia tým, že tomuto ideálu nezodpovedajú. Práve päťdesiatnička má najvyšší čas si uvedomiť, že má právo byť taká, aká chce byť. Ak chce mať osemdesiat kíl, môže ich mať a nikto jej do toho nemá čo rozprávať. Najmä nie manžel, ktorému už tretíkrát povoľovala nohavice... Keď majú pacientky problémy so sebaakceptáciou, používam jeden vynikajúci test ženského sebavedomia. Poviem im, nech sa postavia pred veľké zrkadlo, ktoré mám v pracovni, a nech opakovane hovoria do toho zrkadla: „Som hviezda.” Neverili by ste, koľko žien (ale nielen žien) s tým má obrovský problém. Bránia sa, že to nie je pravda. Hovorím im: „Nechcem, aby ste tomu verili, predstavte si, že to hráte. Ak sa chcete zmeniť, musíte najskôr zmeniť svoje správanie, ostatné postupne dobehne samo.“ Od tohto testu sa začína budovanie ich zdravého sebavedomia. Ak chcete skočiť šesť metrov do diaľky, najskôr si musíte povedať, že chcete skočiť šesť metrov. Až potom, keď máte métu, začnete trénovať. Je možné, že nikdy tých šesť metrov neskočíte, ale po roku by to možno bolo päť metrov, čo je v porovnaní s aktuálne reálnymi tromi metrami predsa len značný pokrok! A o to práve ide, aby sa človek nevzdával a napredoval. Aj keď sa mu niekedy zdá, že nenapreduje dosť rýchlo, predsa len robí pokroky. Preto ten zoznam postupných krokov, niekedy síce maličkých, ale predsa len smerom dopredu. Pretože ak si neskonkretizujete, čo chcete dosiahnuť, môže sa vám stať, že skončíte niekde úplne inde a budete mať pocit, že ste v živote nielenže nedosiahli to, čo ste chceli, ale ste sa o to ani nepokúsili. A to človeka niekedy trápi ešte viac...
Zrelí a spokojní
Mladý človek sa pozerá s nádejou do budúcnosti, má pocit, že všetko, čo stojí za to, ho ešte len čaká. Skutočná staroba nastáva vtedy, keď človek zrazu zistí, že všetko má už za sebou a že ho už nič dobré nečaká. V čom spočíva tajomstvo úspešného prežívania rokov zrelosti?
V tom, v čom čaro tých úžasných babičiek a deduškov, ku ktorým každý rád prichádza po radu. Človek však musí byť vnútorne vyrovnaný s tým, čo je, čo dosiahol, uspokojiť sa s tým, a iba vtedy môže dostatočne dobre poradiť aj iným. Veď nemôžeme byť všetci slávni herci, niekto musí aj napiecť dobrý chlieb, ušiť šaty, vypestovať kvety. Som presvedčená, že úspech sa meria mierou spokojnosti človeka s tým, čo v živote dosiahol. Sú ľudia, s ktorými by ste si nesadli len tak sa porozprávať, nie preto, že by boli hlúpi alebo zlí, jednoducho sa pri nich necítite dobre, nemajú v sebe tú pohodu, ktorá by z nich robila príjemných spoločníkov. A sú iní, s ktorými ste radi kedykoľvek a kdekoľvek bez ohľadu na to, ako vyzerajú a či vážia osemdesiat alebo stopäťdesiat kíl. To sú tí, ktorí smerujú k vyrovnanej starobe alebo ju už prežívajú. Ich spoločnosť ľudia vyhľadávajú a radi s nimi pobudnú. K tomu je ešte potrebné, aby človek akceptoval nielen seba, ale aj iných ľudí takých, akí sú, aby ich nekritizoval, nekomentoval, nečakal od nich zázraky, a hlavne aby sa nesnažil ich meniť. Keď váš blízky človek nosí topánky číslo 39, nekupujete mu predsa číslo 42! A rovnako sa musíme vyrovnať aj s jeho duševnými kvalitami. Dobré vlastnosti sa dajú rozvíjať a s tými horšími je jednoduchšie sa zmieriť alebo sa ich aspoň snažiť akceptovať. Každý z nás má totiž svoje lepšie aj horšie stránky. Keď ich máme zmapované a tie dobré začneme zlepšovať, tie horšie akoby sa opticky zmenšili. Akoby ubudli a viditeľnejšími sa stávajú tie pekné. Ľudia si ich viac všímajú a pozitívnejšie ich hodnotia. Päťdesiatka je často rizikovým obdobím aj pre stabilitu manželstva, pretože obaja partneri medzitým dozreli, ich rebríček hodnôt sa mohol diametrálne zmeniť v porovnaní s tým, aký mali vtedy, keď sa brali. Dosiaľ to tak nekričalo, pretože mali malé deti, budovali spoločnú domácnosť, ale v tomto veku už rozdiely medzi nimi naplno vystúpia na povrch, pretože deti sú preč a aj domácnosť je už zvyčajne zariadená. Nič nie je také súrne, aby im to bránilo vidieť, že si už nerozumejú. A ak majú pred sebou ešte dvadsať-tridsať rokov života, je to vlastne toľko, ako už spolu prežili. Tak ktorých dvadsať-tridsať rokov je dôležitých -- tých prvých alebo tých druhých? To je naozaj ťažká otázka. Ak je však zrejmé, že spolužitie s partnerom je naozaj iba formálne, že partneri už žijú len „pri sebe“, nie spolu, a v podstate sa len „trpia“, netešia sa na spoločnú starobu a nerobia si spoločné plány, je pre oboch asi naozaj vhodnejšie porozmýšľať nad zotrvaním v takomto vzťahu. Je totiž veľkým utrpením žiť s niekým, ku komu nič necítime, netúžime po jeho blízkosti. Naviac to nie je správne ani voči partnerovi, s ktorým sme spolu strávili niekedy možno nie najideálnejšie, ale predsa len celkom dobré roky. Zaslúži si totiž pravdu, a nie iba milosrdnú lož a život v neustálej pretvárke. Niektorí sa však nedokážu odhodlať na takýto krok, často z obavy pred možnou samotou, a radšej si volia život v pretvárke. Zakrývajú to „charakterom“ a „ohľaduplnosťou“ voči partnerovi. Ale aký je to charakterný postoj a aká je to ohľaduplnosť, ak sa celý čas pretvarujeme a nedokážeme partnerovi povedať, že okrem ľútosti k nemu už nič iné necítime? Netreba sa báť pravdy. Nie sú totiž výnimkou ani päťdesiatnici, ktorí v novom, veľmi peknom a plnohodnotnom vzťahu našli úplne inú kvalitu života a znovu naplno prežili už dávno zabudnuté pocity lásky, šťastia, pokoja a vyrovnanosti, a ako sa hovorí, „žili šťastne, kým nepomreli“. Na druhej strane, v päťdesiatke je už väčšine reálne uvažujúcich ľudí jasné, že ideálny partner neexistuje. Ten, kto hľadá ideálny vzťah, v ktorom si dvaja ideálni ľudia budú neustále rozumieť, zostane pravdepodobne sám až do konca života. Je to síce krásna, romantická predstava – a ľudia na celom svete túžia po harmonickom a dokonalom súžití -, ale v päťdesiatke už mnohí vedia, že nie je celkom reálna. Že nikto nie je dokonalý, že každý urobil v živote množstvo chýb, že niektoré sa dajú napraviť, niektoré však, žiaľ, už nie. Práve päťdesiatka poskytuje výhodu v tom, že máte bohaté skúsenosti, viete, kto ste a čo chcete, a ešte máte dosť síl, nápadov a času, aby ste to uskutočnili. Máte aj schopnosť tolerancie a dostatok životnej múdrosti, aby ste sa dokázali vyhnúť určitým chybám, a tak dosiahnuť mnohé veci jednoduchšie ako za mladi. A viete oceniť hodnoty preverené životom. V tom všetkom je úžasný klad päťdesiatky.
Viac informácií o problémoch zrelého veku nájdete v knihe: Čo s načatým životom? Muž a žena na prahu päťdesiatky http://www.kontakt50.sk/objednavky-knih/
Knihu si môžete objednať na tel: 0908 069 388, stojí 5 eur, poštovné neplatíte.
|
Zdravie duše 
Darujte knihy
Darujte výlet